Claudine Otto: Väčšia nezávislosť od globalizácie sa musí zvážiť na európskej úrovni

Hneď ako vyhlásili zákaz vychádzania, ulice sa vyľudnili. Najhoršie bolo to ticho. Už žiaden každodenný pracovný frmol, cesty do cudziny na dvojhodinové schôdze, vytrubovanie áut v meste, čakanie na autobus, ktorý opäť mešká... Tak ako mnohí iní, aj my sme sa podriadili tejto nútenej izolácii a zo všetkých síl sme sa usilovali prispôsobiť novému spôsobu života. Pre mňa nebolo problematické pracovať z domu, zato pre môjho manžela to vzhľadom na jeho povolanie a nevhodnú infraštruktúru neprichádzalo do úvahy. Keďže sa nemohol prispôsobiť, prinieslo mu to viacero prebdených nocí v dôsledku rekordnej neprítomnosti jeho zamestnancov. Strach sa rozšíril prinajmenšom tak rýchlo ako vírus.

Teraz, keď je prvá vlna už za nami, kladiem si otázku: v akom psychickom stave, v akej sociálnej a hospodárskej situácii budeme po skončení tejto krízy? Pandémia nám síce pomohla vytvoriť si nový rebríček hodnôt a stať sa ekologicky uvedomelejšími, ale bola tiež katalyzátorom správania jednotlivcov na národnej i globálnej úrovni. V Luxembursku by nikto nebol veril, že sa ešte niekedy zatvoria hranice. Pre Luxemburské vojvodstvo je cezhraničná práca nesmierne dôležitá a vzhľadom na obmedzenie voľného pohybu osôb sme sa báli, že bude napríklad nedostatok zdravotníkov.

Táto kríza nám ukázala aj to, akí sme zraniteľní. Zistili sme, že sme závislí nielen od zdravotníkov, ale aj od správania ostatných.

Hospodársku obnovu musíme zabezpečiť spoločne. Zabudnime na nacionalizmus a uzavretosť ekonomík, hoci niektoré krajiny v mene odolnosti hovoria o nacionalizácii hodnotových reťazcov. Väčšia nezávislosť od globalizácie sa musí zvážiť na európskej úrovni. Táto kríza nám poskytla príležitosť na chvíľu sa zastaviť, ktorá by nám mala pomôcť zamyslieť sa nad sebou.