EHSV info

V marci 2020 sme si začali uvedomovať, že pandémia COVID-19 nie je len zdravotnou krízou, ale že ovplyvní aj mnohé iné aspekty nášho života. Pre združenia a aktivistov bolo takisto jasné, že v našej bežnej práci budeme čeliť novým výzvam. Ako sa ukázalo, situácia bola ešte horšia, ako/než sme očakávali.

V máji 2020 sme si dali spolu „virtuálny drink“. Po dvoch mesiacoch obmedzenia pohybu a práce online sme sa rozhodli stretnúť sa a diskutovať o našich počiatočných úvahách v súvislosti s týmto obdobím.

Spolu s kolegami z Európskeho občianskeho fóra, medzinárodnej siete, ktorá združuje viac ako 100 združení a mimovládne organizácie z 27 krajín v Európe, a aktívne sa venuje otázkam, ako je občianska výchova, obrana ľudských práv a podpora demokracie, sme viedli niekoľko hodín vášnivé diskusie. Každý mal svoj vlastný národný pohľad, no závery boli podobné.

Nasledujúce poznatky vychádzajú z týchto diskusií...
Prvý poznatok: Naša bezpečnosť závisí od bezpečnosti našich spoluobčanov.
Pre každého v našej spoločnosti a na celom svete potrebujeme univerzálne zdravotníctvo a sociálnu ochranu.

Druhý poznatok: Všetci sme zraniteľní a naše osudy sú navzájom prepojené.
Solidarita, rovnosť, práva a starostlivosť musia byť základom medzinárodných vzťahov a každodenného života ľudí.

Tretí poznatok: Existuje spoločné blaho.
Verejné inštitúcie musia slúžiť spoločnému blahu, a nie osobitným záujmom, musia ho chrániť a presadzovať.

Štvrtý poznatok: Demokracia je kľúčovým antivírusom, ktorý všetci potrebujeme.
Informovanosť občanov, občianska participácia, dôveryhodné informácie, verejný výskum a vzdelávanie a transparentné inštitúcie spoločne prispievajú k verejnému blahu.

Piaty poznatok: Globálne fungovanie trhu zlyhalo.
Musíme premiestniť výrobu, presadzovať obehové hospodárstvo a všetci musia mať univerzálny základný príjem.

Šiesty poznatok: Sme správcami, a nie vlastníkmi Zeme.
Obmedzenie nášho pohybu prospieva prírode, aby sa zotavila zo škôd, ktoré sme spôsobili. Opäť musíme nastoliť environmentálnu spravodlivosť voči svetu.

Siedmy poznatok: Skutočnými hrdinami sú pracovníci v kritických povolaniach. Ženy stoja v prednej línii.
V spoločenskej hierarchii treba uznať príspevok žien. „Neviditeľné“ musia dostať možnosť plne uplatňovať svoje práva.

Ôsmy poznatok: Čas sa musí spomaliť.
Spoločenské väzby, trpezlivosť a súcit nadobudli v čase obmedzenia pohybu svoj plný význam. Tento poznatok si musíme trvalo zachovať.

Deviaty poznatok: Potrebujeme ľudskú, sociálnu a ekologickú bezpečnosť.
Vo svojej krajine, v Európe a na celom svete sa zasadzujeme za spravodlivú obnovu a spravodlivú transformáciu.

Desiaty poznatok: Budúcnosť musí byť iná ako minulosť.
Musíme sa poučiť z týchto poznatkov a konať spoločne.

Máme šancu vyjsť z tejto krízy múdrejší? Budeme schopní dosiahnuť, aby sa z krízy stala nová príležitosť?
Som presvedčená, že budúcnosť musí byť iná ako minulosť.

Táto situácia je pre mňa niečím úplne novým, keďže nikdy predtým som žiadnu pandémiu nezažil. Pri hľadaní na internete som našiel zoznam s 10 najhoršími pandémiami v dejinách a dozvedel som sa, že posledná pandémia, ktorá zasiahla Európu pred pandémiou ochorenia COVID-19, bola španielska chrípka v roku 1920. Možno som už dosť starý, no nie až tak veľmi.

Moja partnerka má zníženú odolnosť proti choroboplodným zárodkom a ak dostane nejakú chorobu, je mimoriadne veľké riziko, že sa u nej prejaví chronické respiračné ochorenie pľúc. Z toho dôvodu sa veľmi vyhýbame kontaktom s inými ľuďmi. Pre nás oboch to prináša nové skúsenosti. Ona je viac-menej v dobrovoľnej izolácii, aby sa nenakazila. A ja musím robiť všetko to, čo predtým robievala ona, ako napríklad chodiť nakupovať. Pred krízou som jej s tým pomáhal tak, že som za ňou tlačil nákupný vozík s metrovým odstupom, ktorý ona plnila potravinami. Teraz je to iné.

Tlačiť vozík je ľahké. Jednoducho len idem za ňou, a kým ho ona plní, ja rozmýšľam, ako zmeniť svet k lepšiemu. Odkedy táto úloha pripadla mne, pred každým regálom sa dlho zastavujem a neviem po čom siahnuť. Na nákupnom zozname je napísané, že treba kúpiť kávu. Ibaže v regáli je tucet rozličných značiek, ktoré vyzerajú všetky rovnako. A aký toaletný papier potrebujeme – s jednou vrstvou, dvomi, tromi alebo štyrmi vrstvami? Moja žena vie, aký produkt chce kúpiť a kde ho treba hľadať, a tak sme za pár minút hotoví. Pre mňa sú obchody labyrintami: len v oddelení s pivom si viem rýchlo vybrať, všade inde trávim hodiny mučivým rozhodovaním.

Bol som prekvapený počiatočnou reakciou Holanďanov na pandémiu. Reagovali jednomyseľne a solidárne. Žiaľ sa ukázalo, že určitá neveľká skupina navzájom spriaznených, no inak poľutovaniahodných jednotlivcov, má veľmi krátku pamäť, a ich solidarita sa počas niekoľkých týždňov vytratila. Ľudia prestali dodržiavať pravidlá, vinili vládu za oslabenie ich základných práv a obmedzenie ich štyroch slobôd. Pustili sa teda so štátom do súdneho sporu s cieľom uplatniť svoje nescudziteľné právo usporadúvať večierky – a prehrali na celej čiare.

Našťastie žijeme v Európe, kde sú demokracia a právny štát relatívne dobre zaručené (vo väčšine členských štátov) a zdravotná starostlivosť je v porovnaní s ostatnými časťami sveta veľmi dobrá. Pri pohľade na to, ktorú generáciu ovplyvňuje pandémia najviac, je jasné, že so zreteľom na svoj vek ňou najviac trpia mladí ľudia. Keď má človek 19 rokov, chce randiť, spoznávať svoju sexualitu a objavovať tisíc iných maličkostí spojených s láskou. V čase pandémie je aj nevinné objatie tabu. V mladých ľuďoch to vyvoláva pocit neistoty a frustráciu z neuspokojenej túžby.

Kľúčovou otázkou je, čo s ekonomikou? Opäť ju naštartovať podľa zásady „pokračovať ako doposiaľ“ potom, ako sa pandémia dostane pod kontrolu? Alebo využiť túto príležitosť a od systému ovládaného neľútostným systémom monopolov prejsť k inluzívnemu modelu, v rámci ktorého budú vedľa seba mierumilovne spoluexistovať udržateľné malé iniciatívy so spoľahlivými veľkými podnikmi? O našej budúcnosti a o tom, či prežijeme alebo sa sebazničujúco poženieme do priepasti, rozhodne to, či budeme pokračovať ako doposiaľ, alebo sa konečne prestaneme správať ako bezhlavé stádo.

Želám Vám všetko dobré! Rozjímajte, uvažujte a – ak to bude potrebné – prejavte ľútosť!

Ocitli sme sa v situácii, akú sme nikdy predtým nezažili. Zrazu tu bol vírus a veľmi rýchlo sa šíril, preto zostala celá krajina v úplnej karanténe. Keďže išlo o bezprecedentnú situáciu, nemali sme žiadnu skúsenosť, ktorá by nám pomohla čo najlepšie sa s tým vyrovnať. Kládli sme si otázku, čo bude ďalej. Spočiatku sme boli vydesení a bezmocní. V podnikateľskej sfére zrazu prakticky všetky plány na aktuálny rok (2020) padli, a vzhľadom na neistú situáciu aj plány do budúcnosti zahalila do veľkej miery neistota.

Pýtali sme sa samých seba, čo ďalej. Ako konať v tejto novej situácii: v karanténe, úplnej izolácii a bez najmenšej predstavy, kedy sa to skončí. Najväčšie obavy a strach vždy spôsobuje neschopnosť predvídať, čo bude ďalej. Aj podniky spočiatku reagovali podobne. Chceli, aby sme im povedali, ako dlho to potrvá, ako zareaguje vláda a s akou pomocou môžu počítať. Už vo veľmi ranom štádiu začalo byť jasné, že nie sme všetci v rovnakej situácii: pre niektoré sektory hospodárstva, ako napríklad cestovný ruch alebo logistika, znamenala kríza koniec, kým pre iné, ako napríklad odvetvie IT a potravinársky sektor, to prinieslo nové možnosti a výzvy.

Mali sme šťastie, že naša vláda, hoci čerstvo zostavená, zareagovala promptne a primerane, takže sme spolu vypracúvali plány pre činnosť, podporu, stimuly a pod. Udržiavali sme preto sústavné úzke vzťahy s mnohými našimi členmi z rôznych odvetví, aby sme boli čo najlepšie informovaní o situácii v jednotlivých odvetviach, mohli zozbierať čo najviac nápadov v súvislosti s tým, aká forma pomoci by bola najúčinnejšia, a poskytovať informácie zástupcom vlády.

Najviac mi chýba osobná komunikácia a stretnutia. Faktom je, že v tomto období sa komunikuje väčšinou online, zatiaľ čo osobná komunikácia sa do značnej miery vytratila. Obrovský pokrok v elektronickej komunikácii medzi podnikmi navzájom a medzi štátom a podnikmi, ako aj s verejnosťou a používateľmi, možno považovať za jeden z najväčších prínosov koronakrízy.

Výsledky ukázali, že najdôležitejšia je dobrá organizácia a disciplína zo strany občanov, pokiaľ ide o akceptovanie a rešpektovanie pokynov a opatrení, keďže len takto sa dostaneme k správnym riešeniam.

Skutočnosťou zostáva, že COVID-19 prinesie zmeny v mnohých oblastiach. Ešte stále však nevieme, ako dlho bude táto pandémia trvať. A nevieme ani to, či máme začať merať čas medzi jednotlivými vlnami, keďže sa nedokážeme tohto vírusu zbaviť natrvalo. Kríza sa prejavila vo všetkých oblastiach, od vzdelávania a zdravotníctva až po finančný a hospodársky sektor. Nevieme, aká bude situácia, keď konečne pominie, ani ako závažne ovplyvní hospodárstvo.

Príde mnoho zmien, ktoré sú ešte zatiaľ nejasné, preto nemá zmysel pýtať sa, ktoré pracovné miesta sa zrušia. Všetci sa musíme usilovať zabezpečiť, aby naše podniky, a tým aj pracovné miesta boli po uplynutí krízy čo najviac konkurencieschopné. A to dosiahneme nielen pomocou štátnej podpory, ale aj prostredníctvom sústavného vzdelávania na všetkých úrovniach.

Faktom je, že obdobie izolácie nám jasne ukázalo, že digitálna komunikácia nedokáže plnohodnotne nahradiť osobný kontakt, či už v školách, v podnikaní alebo počas iných aktivít. Prirodzene je preto naším cieľom obnoviť osobnú komunikáciu, nielen s našimi združeniami, ale so všetkými, s ktorými momentálne komunikujeme len online.

Na prelome februára a marca, v čase prípravných prác a diskusií, sa nás ako každý rok v tomto období zmocnila radostná „martenicová“ nálada, ktorú priniesli naši bulharskí kolegovia. Uviazali sme si na zápästie tenučký náramok z prepletených červeno-bielych šnúrok a tešili sa zo strapcových bábik, ktoré sme dostali ako amulety pre šťastie. Príchod jari nás napĺňal optimizmom. Navzájom sme si želali všetko dobré do posledných pár mesiacov končiaceho sa päťročného volebného obdobia EHSV.

Vôbec sme si nepripúšťali, že by ázijský vírus mohol ohroziť náš usporiadaný život v srdci EÚ. Už k nám síce dorazili signály a vážne varovania z juhu Európy, ale my sme boli presvedčení, že nás pred pandémiou ochránia postupy európskych inštitúcií. A okrem toho, ako s úsmevom tvrdili kolegovia z Podunajska, v najhoršom vždy pomôže dúšok domácej medecíny, teda „martenicovej“ rakije. Hoci žiadosti o dezinfekčné prostriedky v zasadacích miestnostiach zostali bez odozvy, neustále nás ubezpečovali, že situácia sa dôkladne monitoruje, a to naše obavy z vírusu upokojilo.

Ešte v stredu 11. marca som diskutoval v študijnej skupine ECO/505 o odporúčaniach v súvislosti s investičným plánom pre udržateľnú Európu. V sekciách sme zostavovali plány práce, rezervovali sme si letenky na nasledujúce cesty. A potom odrazu, o týždeň neskôr, sa náš život zastavil. Lockdown! Obrazne by som to mohol prirovnať k prudkému zabrzdeniu rozbehnutého vlaku, pri ktorom spod kolies vyletí gejzír iskier.

Nikto nečakal, že sa obmedzenia zo dňa na deň tak veľmi sprísnia. Naše životy sa otriasli v základoch. Psychické tsunami, ten špecifický „smútok zaplavujúci dušu“, ako napísal poľský básnik Ildefons Gałczyński. Zaskočilo nás, že musíme zostať doma, zvykali sme si na každodenný strach. Riešili sme otázky, kto nám môže pomôcť a kde zohnať všetko potrebné, museli sme zmeniť svoje návyky.

Nepredpokladal som, že najbližšie pocestujem do Bruselu až v júni, autom po prázdnych diaľniciach, keďže letecké spojenia ešte neboli obnovené. Pamätám sa, aký som bol vzrušený, keď som si tlačil oficiálne povolenie na cestu, ktoré mi poslal e-mailom generálny tajomník. Dokument s názvom COVID-19 laissez-passer bol vystavený 29. mája 2020 v štyroch jazykoch a bola na ňom impozantná okrúhla pečiatka. Mal mi zaručiť, že ma nikde nezadržia v karanténe.

Pre istotu som sa o tom ubezpečil aj telefonicky na úradoch verejného zdravotníctva jednotlivých spolkových krajín, cez ktoré som musel prejsť. 8. júna som sa v Bruseli zúčastnil na prvej hybridnej schôdzi študijnej skupiny ECO/510 a potom aj na plenárnom zasadnutí 10. a 11. júna.

Verejné a sociálne médiá už vtedy zaplavili komentáre a podozrenia o tom, kto zaručene skutočne vytvoril tento vírus. Škoda, že sa to zatiaľ neprejavilo v súčasnej literatúre podľa vzoru Boccacciovho Dekameronu zo 14. storočia alebo románu Alberta Camusa Mor z roku 1947, ktoré tak pravdivo ukazujú slabosti človeka a boj ľudstva s nákazou.

Vzhľadom na skúsenosti získané počas celosvetového lockdownu a na varovania pred opakovaným útokom vírusu SARS-CoV-2, tentoraz spolu s jesennou chrípkou, ktorá si takisto každoročne v mnohých krajinách vyžiada obete na životoch, dokonca väčší počet ako teraz COVID-19, rozmýšľal som o význame služieb všeobecného záujmu. Po celé desaťročia sme sa k nim správali macošsky.

Pandémia ochorenia COVID-19 ukázala, akú nesmierne dôležitú a stabilizačnú funkciu plnia miestni, regionálni a celoeurópski poskytovatelia takýchto služieb. Sociálna sféra konečne pochopila, že v rámci európskeho sociálneho modelu majú rozhodujúcu úlohu, o ktorú sa môže oprieť aj kvalitná obnova hospodárstva s pomocou nástroja Next Generation EU a európskej zelenej dohody.

Energetické služby a zásobovanie vodou, odstraňovanie odpadu a verejná doprava v čase zastavenia hospodárstva zabezpečovali, že život v našej spoločnosti išiel ďalej, a poskytovali istotu. Bez predchádzajúcich investícií do týchto sektorov by predsa neboli možné také bežné veci, ako dať si ráno doma sprchu a kávu z kávovaru alebo dostať sa načas do práce či nemocnice. To isté platí aj pre oblasť zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o osoby so zdravotným postihnutím či seniorov. Nemohli by dobre fungovať, keby sa nezaviedli postupy krízového riadenia a keby za službami všeobecného záujmu nestála politická vôľa a podpora spoločnosti.

Podobne sa treba pozerať aj na veľmi dôležitú oblasť vzdelávania, vedy a kultúry v širokom zmysle slova a až potom sa sťažovať na obmedzenia, ktorým sme museli čeliť počas krízy.

Je 11. marca, vraciam sa domov do Ríma. Nálada je pochmúrna, všade cítiť úzkosť. Na severe Talianska sa už počítajú mŕtvi. Moja dcéra Ilaria sa vrátila z Milána, kde študuje, a staršia Miriam, ktorá žije a pracuje v Barcelone, je veľmi znepokojená.

Premiér Conte vyhlasuje večer karanténu pre celé územie Talianska. Červené zóny na severe sú už zablokované a občania týchto oblastí musia zostať v izolácii.

Zatvárajú sa školy, prerušuje futbalová liga a športovo-rekreačné aktivity. Návštevy v zdravotníckych zariadeniach sú zakázané. Nemôžeme cestovať ani verejnými, ani súkromnými dopravnými prostriedkami a výrobné činnosti, ktoré nemajú nevyhnutný charakter, sú zastavené.

Taliansko prikryl závoj ireálna. Bezradnosť, strach. Zdá sa, že vírus sa nekontrolovane šíri a nie je možné ho zastaviť.

Dva výjavy sa stali smutným symbolom krutej reality: dlhá kolóna vojenských vozidiel v Bergame, ktoré vyvážajú mŕtve telá von z regiónu, pretože na cintorínoch už niet miesta, a pohľad na pápeža Františka, ako sa modlí na vyľudnenom Námestí Svätého Petra, silný a nezabudnuteľný výjav, ktorý sme 28. marca sledovali v televízii v priamom prenose.

Talianske odborové zväzy okamžite spolupracujú s vládou v snahe zabezpečiť kontinuitu najdôležitejších výrobných činností, ktoré musia pokračovať, aby sa občanom zaručili dodávky potrebného tovaru do supermarketov alebo liekov do lekární. Odbory nikdy neprestali pracovať v záujme tých, ktorí prišli o prácu. Usilovali sa dohodnúť so zamestnávateľmi možnosti práce na diaľku alebo zabezpečiť podporu príjmu, ktorý už nebol zaručený.

Situácia v nemocniciach je mimo kontroly. Všetky lôžka sú obsadené, liečba je extrémne intenzívna, zdravotnícki pracovníci na konci s dychom. Sestričky, lekári aj pomocný personál sú nútení zostať v karanténe ďaleko od domova. Pracujú bez prestávky a je to pre nich aj psychicky neuveriteľne náročné, pretože pomáhajú ľuďom, ktorí zomierajú bez útechy svojich najbližších.

V tejto fáze sme si všetci povedali, že nikdy nezabudneme na to, čo sa stalo. Dnes sa pokúšame ísť ďalej, ale vírus sa ešte nevzdáva: v rôznych krajinách EÚ sa objavujú malé i veľké ohniská a každá na ne reaguje po svojom, svojimi vlastnými opatreniami. Práve teraz, keď by Európska únia vďaka obrovskému ekonomickému úsiliu vynaloženému pre všetky krajiny mala konať jednotne a koordinovať úsilie jednotlivých štátov, si uvedomujeme, aké je to ešte stále ťažké. Ale túto vojnu nemôže nikto vyhrať sám.

Hlas odborárov rezonoval v týchto mesiacoch silnejšie než kedykoľvek predtým. Odborový zväz nie je abstraktný pojem: práve pracovníci a pracovníčky pripomínajú štátu oprávnené požiadavky sociálnej rovnosti, dôstojnosti a úcty. Tí, ktorí zažili realitu v nemocniciach, domovoch dôchodcov, obchodoch, upratovacích službách, doprave a podnikoch, v ktorých sa nerešpektujú základné práva, pokiaľ ide o ochranu zdravia a bezpečnosť pri práci, nám môžu ukázať, ako zmeniť hospodársky a sociálny model, ktorý odhalil svoje limity a ohrozuje budúcnosť ďalších generácií.

To je to, čo by som chcela pre svoje dcéry, Ilariu, ktorá študuje v Miláne, a Miriam, ktorá pracuje v Barcelone: svet podľa ich predstáv – udržateľný z hospodárskeho, environmentálneho aj sociálneho hľadiska.

V dôsledku pandémie sa v Európe opäť objavili hranice, niekedy dokonca aj v rámci jednej krajiny. Človek by si myslel, že z tohto dôvodu sa rozsah nadnárodnej spolupráce medzi regiónmi a mestami zmenší. Stal sa však presný opak.

Ako sa počas zákazu vychádzania žilo v Bulharsku? Pre dynamického človeka, ktorý je rád vonku, to bolo ťažké. Bolo tu množstvo obmedzení. Museli sme ostať doma a vychádzať sme smeli len počas otváracích hodín, aby sme sa zásobili nevyhnutnými potravinami, liekmi a výrobkami pre domácnosť. Pri vstupe do obchodov a v obchodoch sa vyžadoval sociálny odstup viac ako 1,5 metra. Bolo to pomerne komplikované: vždy, keď ste chceli opustiť mesto Sofia, museli ste vyplniť formulár a uviesť, prečo a kam idete. A tento formulár ste museli na požiadanie predložiť polícii.

Dobrou správou je, že obyvateľstvo sa stalo viac sebestačným, obyvatelia si začali oveľa viac vážiť miestne potraviny, miestnych dodávateľov a krátke dodávateľské reťazce. Dopyt po potravinách z fariem a potravinách kupovaných priamo od pestovateľov sa zvýšil. Miestne iniciatívy propagujú záhradkárčenie a pestovanie zeleniny a byliniek k malom.

Tržnice zostávajú pre verejnosť otvorené. Predstavujú tradičné miesto na predaj potravín, osiva, zeleninových priesad, ako aj ovocia, zeleniny a kvetov. To, že zostali otvorené – samozrejme s prísnymi bezpečnostnými opatreniami, ktoré sa musia dodržiavať – pomáha zachovať zdanie normálnosti a bežnej rutiny.

V horských oblastiach usilovne pracovali miestne skupiny aktivistov, ktoré na rozšírenie podpory miestnych výrobcov doma dopestovaných potravín počas pandémie zbierali a šírili na svojich webových stránkach užitočné kontakty.

Vzhľadom na rôzne obmedzenia, pokiaľ ide o cestovanie a zákaz stretávania sa, sme museli v našej organizácii zrušiť mnoho osobných stretnutí a podujatí, ktoré obvykle uľahčujú vytváranie iniciatív spolupráce a šírenie výsledkov. Tieto obmedzenia však ani zďaleka nezastavili naše činnosti. Naďalej spoločne pracujeme na tom, aby boli horské regióny silnejšie a odolnejšie. V niektorých prípadoch sme svoje plány prispôsobili a teraz skúmame spoločne možnosti, ako pomôcť zraniteľným regiónom a mestám v EÚ lepšie reagovať na aktuálnu núdzovú situáciu.

Na podporu solidarity vo vidieckych oblastiach sme spustili sme platformu s názvom „Giving a hand“ (Podať pomocnú ruku). Posilňuje solidaritu medzi ľuďmi, spája osoby, ktoré potrebujú pomoc, s dobrovoľníkmi, ktorí sú skutočne ochotní podať pomocnú ruku. V súčasnosti sa činnosť tejto platformy zameriava na pomoc s nákupmi alebo starostlivosťou o domácnosť (nie na domácu starostlivosť) poskytovanú zraniteľným osobám, osobám so zdravotným postihnutím a starším osobám, ako aj na zabezpečenie opatery pre deti rodičov, ktorí musia chodiť do práce a nedokážu nájsť iné riešenie.

Vo vidieckych a horských oblastiach prekvitá mnoho ďalších iniciatív, ktoré názorne ukazujú odolnosť a silný zmysel pre vzájomnú pomoc, ktoré sa rozvíjajú v našich komunitách. V týchto ťažkých časoch som sa naučila jednu vec: neodkladať svoje plány do budúcnosti. Človeku pomáha, ak zostane aktívnym.

Hneď ako vyhlásili zákaz vychádzania, ulice sa vyľudnili. Najhoršie bolo to ticho. Už žiaden každodenný pracovný frmol, cesty do cudziny na dvojhodinové schôdze, vytrubovanie áut v meste, čakanie na autobus, ktorý opäť mešká... Tak ako mnohí iní, aj my sme sa podriadili tejto nútenej izolácii a zo všetkých síl sme sa usilovali prispôsobiť novému spôsobu života. Pre mňa nebolo problematické pracovať z domu, zato pre môjho manžela to vzhľadom na jeho povolanie a nevhodnú infraštruktúru neprichádzalo do úvahy. Keďže sa nemohol prispôsobiť, prinieslo mu to viacero prebdených nocí v dôsledku rekordnej neprítomnosti jeho zamestnancov. Strach sa rozšíril prinajmenšom tak rýchlo ako vírus.

Teraz, keď je prvá vlna už za nami, kladiem si otázku: v akom psychickom stave, v akej sociálnej a hospodárskej situácii budeme po skončení tejto krízy? Pandémia nám síce pomohla vytvoriť si nový rebríček hodnôt a stať sa ekologicky uvedomelejšími, ale bola tiež katalyzátorom správania jednotlivcov na národnej i globálnej úrovni. V Luxembursku by nikto nebol veril, že sa ešte niekedy zatvoria hranice. Pre Luxemburské vojvodstvo je cezhraničná práca nesmierne dôležitá a vzhľadom na obmedzenie voľného pohybu osôb sme sa báli, že bude napríklad nedostatok zdravotníkov.

Táto kríza nám ukázala aj to, akí sme zraniteľní. Zistili sme, že sme závislí nielen od zdravotníkov, ale aj od správania ostatných.

Hospodársku obnovu musíme zabezpečiť spoločne. Zabudnime na nacionalizmus a uzavretosť ekonomík, hoci niektoré krajiny v mene odolnosti hovoria o nacionalizácii hodnotových reťazcov. Väčšia nezávislosť od globalizácie sa musí zvážiť na európskej úrovni. Táto kríza nám poskytla príležitosť na chvíľu sa zastaviť, ktorá by nám mala pomôcť zamyslieť sa nad sebou.

Ako lekárnička som sa v čase koronakrízy intenzívne zaoberala otázkou zdravotnej starostlivosti podľa osobitných potrieb mužov a žien (genderová medicína) Práve v oblasti psychického zdravia sa jasne prejavili rozdiely medzi mužmi a ženami v súvislosti s ochorením COVID-19.

Muži končia pomerne častejšie na jednotke intenzívnej starostlivosti a častejšie aj umierajú, predovšetkým mladší muži.

Od začiatku opatrení na obmedzenie pohybu sú choré častejšie mladé ženy, a to v dôsledku nového chápania úlohy, ktorú zastávajú: neisté pracovné podmienky, viac práce na čiastočný úväzok, viac kontaktov, menej práce na diaľku, starostlivosť.

Opäť sa musíme viac zaoberať ponímaním úlohy žien a starších ľudí v rodine, pretože aj starší ľudia sú diskriminovaní. Naďalej budem viesť diskusie o tejto otázke.

Počas koronakrízy som sa posadila na lavičku pred našou lekárňou a rozprávala som sa o tejto otázke s rodinnými príslušníkmi, ktorí boli všetci za tieto rozhovory vďační.

Z ulice som zdravila seniorov v našom domove dôchodcov, dokonca sme si spolu aj zaspievali.

Treba prekonať samotu a podporiť rodinných príslušníkov. Aj toto musia politici zohľadniť pri podpore pracovných miest v tejto oblasti, kým sa tak však stane, musíme podať pomocnú ruku my všetci.

Pýtala som sa rodičov aj na oblasť vzdelávania a dohodla som videokonferencie s učiteľmi týkajúce sa mediálnych zručností.

Najskôr strach a úžas

Strach, skutočný strach. Strach, ktorý všetko ochromil. Strach, ktorý pociťujete pri počúvaní večerných správ o počte nových obetí, a bojíte sa o svojich blízkych, veľmi mladých alebo veľmi starých, veľmi zraniteľných. Strach, ktorý vám pripomína, že okolo vás sa vznáša nebezpečenstvo.

Úžas nastal, keď sme si uvedomili nepripravenosť centrálnych zdravotníckych služieb vo Francúzsku. Zdravotnícki pracovníci v prvej línii a za nimi občania. Všetkým chýbali základné prostriedky na svoju ochranu a ošetrenie. Úžas tiež nad tým, ako sa spoločnosti celej krajiny, ako je Francúzsko spolu s jeho zámorskými územiami, podarilo v jednom okamihu zastaviť všetky zvuky ľudskej činnosti a vyprázdniť mestá a školy po dlhej zime nahnevaných, ale legitímnych protestoch v uliciach.

Svet, ktorý sa pandémiou ešte viac globalizoval, sa pre lockdown rozdrobil na nespočetné množstvo redukované na jednotlivcov žijúcich vedľa seba. Pandémia prehĺbila všetky priepasti.

Návrat štátu

Úlohou verejných služieb, najmä zdravotníckych, je záchrana životov. Postupne im boli poskytnuté logistické prostriedky, a to aj s opatreniami, ktoré niekedy pripomínali „show“, ako napríklad presun niektorých chorých vlakom alebo vrtuľníkom, pričom súkromné kliniky pripravené reagovať zostali nevyužité.

Podnikom poskytujúcim základné služby v meste pomáhal štát, aby zásobovaním a čistením mohli udržiavať život.

Ich zamestnanci však boli pred vírusom chránení v rôznej miere a neboli systematicky odmeňovaní.

Potom prišla na rad odolnosť

Odolnosť prišla vďaka väzbám – základným a spoločenským – medzi učiteľmi a žiakmi pomocou internetu, telefónu, rádia, televízie a iných médií. Bolo potrebné zaplniť čas, organizovať čas a pracovať. Každý večer o ôsmej tlieskali občania zo svojich okien zdravotníkom, ktorí nedostali od štátu očakávané uznanie.

Zamestnanci znovuobjavili vlastnú schopnosť inovovať. Práca na diaľku, ktorá bola niekedy podaktorým zamestnancom upieraná, sa rýchlo rozšírila. Rodičia, najmä matky, museli zvládať dve práce: svoju vlastnú a prácu učiteľa.

Úloha odborových zväzov ako sprostredkovateľov medzi zamestnancami, zamestnávateľmi a vládou získala v celej krajine novú legitimitu. Je potrebné dúfať, že budú nielen vypočutí, ale predovšetkým pochopení.

Európa

Údiv vyvolala aj EÚ, keď Komisia prišla so svojimi prvými vyhláseniami!

Ohlásený záchranný balík zďaleka prekonal Marshallov plán a priniesol veľkú nádej na obnovu. Vlády a Parlament však našli rýchlo dôvody pre odklad, ktoré poznáme.

Mnoho malých podnikov v krajine – s niekoľkými zamestnancami a nedostatočnými finančnými prostriedkami – však už skrachovalo: malé reštaurácie predané pod cenu, mladí ľudia, ktorí len začali podnikať atď. S bankami rátať nemohli. Zamestnanci majú nárok na dočasnú dávku v nezamestnanosti do septembra, ale potom? Veľké spoločnosti, aj napriek pomoci, ktorú im poskytli štáty, prepúšťajú svojich zamestnancov, čo je škandalózne (napríklad letecká spoločnosť Air France-KLM získala od vlád Holandska a Francúzska 7 miliárd EUR). A to v čase, keď po lete prichádza na trh práce 700 000 mladých ľudí.

Deň potom?

Stále viac sa začína podobať na ten predchádzajúci. Po prvé preto, lebo vírus stále cirkuluje. Po druhé preto, lebo reformy, ktoré prebiehali „predtým“, sa vrátia „potom“, zatiaľ čo svet práce vo Francúzsku ich nechce. Vláda ubezpečuje občanov, že 13 % zníženie HDP nebude financované z daní, ale toto prepúšťanie a zvyšovanie cien energií, dopravy, ovocia a zeleniny sa týmto letom neskončí ...

Organizácia práce sa bude vyvíjať s ohľadom na skúsenosti, ktoré priniesla kríza. Práca na diaľku, práca v platformách a videokonferencie si budú vyžadovať reguláciu, ktorá zatiaľ neexistuje. Po odolnosti je čas na bdelosť. Ukáže sa po kríze, že finančne najsilnejší z toho vždy vyjdú lepšie a tí chudobnejší budú musieť znášať čoraz viac? V parížskom regióne bolo najviac chorých v najchudobnejšom departemente. Bohužiaľ, nič nové pod slnkom?

Keď 11. marca vypukla v Dánsku koronakríza, osobne sme sa s kolegami snažili zabezpečiť, aby sa činnosť našich členov plynule prerušila. Mnoho zamestnancov bolo nútených pracovať z domu, iní prežívali stresové situácie pri práci v nemocniciach, domovoch dôchodcov a v sektore služieb, ktoré fungovali aj počas krízy. Jasné odpovede a úzka spolupráca s kolegami boli nevyhnutné. 

Okrem toho som ako podpredsedníčka Európskej konfederácie odborových zväzov musela spolupracovať aj s kolegami z iných krajín. Potešilo ma, keď sme 14. marca – dánska vláda a sociálni partneri – uzavreli trojstrannú dohodu o dočasnej náhrade mzdy. Dohoda sa vzťahuje na zamestnancov súkromných firiem, ktorí čelia osobitným finančným ťažkostiam v dôsledku pandémie COVID-19.

Firmy využili nový systém náhrady mzdy na to, aby nemuseli uplatniť existujúce predpisy a dočasne prepustiť zamestnancov bez vyplatenia mzdy. Boli zavedené aj systémy podpory pre malé podniky, živnostníkov a samostatne zárobkovo činné osoby. Platnosť niektorých častí dohody čoskoro vyprší a v súčasnosti rokujeme o jej nahradení, aby boli zamestnanci naďalej chránení.

Ja osobne pracujem z domu a na nové virtuálne nástroje som si veľmi rýchlo zvykla. Tento čas strávený doma mohol byť veľmi stresujúci pre neistotu z budúcnosti, ale nakoniec mi umožnil sústrediť sa výlučne na prácu a tráviť viac času s rodinou. Som presvedčená, že posledných pár mesiacov prinútilo mňa aj mojich kolegov zamerať sa viac na naše hlavné poslanie a prispieť k väčšej disciplíne na stretnutiach. Pre mňa osobne to tiež znamenalo, že som sa mohla sústrediť na to, čo je v mojom živote podstatné.

Nie nacionalistické tendencie a autoritárske pokušenie, ale spolupráca na európskej úrovni sa ukazuje ako kľúčová. Spolupráca medzi krajinami v boji proti vírusu, ale aj v boji proti jeho príčinám a následkom, je nevyhnutná. Dôvodom je najmä to, že budúce pandémie – ako je znečistenie, zmena podnebia alebo dokonca kríza biodiverzity – nepoznajú hranice. Európa má silné páky na to, aby sa stredobodom rozvoja kontinentu opäť stal všeobecný záujem. Ak zlepšíme zelenú dohodu, spoločnú poľnohospodársku politiku a viacročný finančný rámec, dokážeme zásadne presmerovať európske a národné projekty a finančné zdroje tak, aby Európa – popredná svetová veľmoc – kráčala cestou smerom k svetu, v ktorom sa dá žiť.

Nie je v žiadnom prípade ľahké uprednostniť spoluprácu pred konkurenciou, či už na individuálnej alebo medzinárodnej úrovni. Ochrana svojich vlastných záujmov sa zdá byť pohodlným riešením. Zoči-voči tomuto pokušeniu si musíme uvedomiť, že tento krátkozraký prístup nás vedie do záhuby: vráti sa nám ako bumerang. Krízy sú historické, výzva sa javí ako obrovská a nemôžeme ju zvládnuť sami.

Môj apel je preto jednoznačný: aby sme zdolali tieto krízy, musíme premôcť svoj egoizmus a spolupracovať vo všeobecnom záujme. Starajte sa o seba a svojich blízkych, neznámych ľudí v núdzi a o živý svet, ktorý je okolo vás. Pokúsme sa použiť našu energiu na to, aby sme sa dostali z týchto bezprecedentných kríz, ktorými prechádzame.