Nicolas Gros-Verheyde: Boj s pandémiou COVID-19: ohrozenie demokracie v Európe

Opatrenia prijaté niekoľkými európskymi krajinami v mene zdravia by mohli mať aj vedľajšiu obeť: právny štát

Hoci prepuknutie pandémie COVID-19 vo februári a v marci 2020 bolo pre všetkých prekvapením a vyžadovalo si improvizované a núdzové opatrenia, dnes to už neplatí. Drastické opatrenia na potlačenie tejto zdravotnej krízy môžu byť odôvodnené. Musia však byť predvídateľnejšie a predovšetkým lepšie demokraticky kontrolované. V súčasnosti to však neplatí.

Väčšinu opatrení prijíma priebežne výkonná moc v nasledujúci deň po zasadnutí bezpečnostných rád alebo iných poradných výborov, ktorých zloženie zostáva záhadou, bez skutočných konzultácií (v zmysle predbežných informácií s časom na premyslenie) rôznych partnerov (sociálnych, ekonomických, politických) a bez rozhodnutia národného parlamentu.

Niektoré základné princípy – vyplývajúce z Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP) alebo Charty základných práv – sú tak jednoznačne na neurčitý čas odsunuté na vedľajšiu koľaj. Sloboda zhromažďovania a združovania (článok 11 EDĽP) sa porušuje a drasticky obmedzuje. Právo na vyjadrenie názoru – prostredníctvom foriem ako sú kino, divadlo – je zakázané. Voľný pohyb je výrazne obmedzený: zákaz vychádzania po 18.00 hod. (vo Francúzsku), zákaz opustiť krajinu (v Belgicku) atď. Sloboda prejavovať svoje náboženské vyznanie (článok 9 EDĽP), právo na vzdelanie a právo na výkon povolania (článok 14 a článok 15 charty) sú drasticky obmedzené, nehovoriac o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života (článok 8 EDĽP).

Ihneď po prijatí týchto rozhodnutí sa okamžite uplatnia empiricky a sú z veľkej časti svojvoľné. Čo predstavuje závažný dôvod na prekročenie hranice a čo nie? Alebo čo je opodstatnený dôvod a čo nie? Za kontrolu sú zodpovedné orgány polície alebo dokonca bežní pracovníci leteckých spoločností. Ide o veľmi chúlostivú situáciu.

S európskymi orgánmi sa takmer vôbec nekonzultuje. Paríž neoznámil Európskej komisii obnovenie určitých hraničných kontrol, ako sa ustanovuje v Kódexe schengenských hraníc. Podobne belgické opatrenia, ktoré sú prehnane diskriminačné voči európskym zamestnávateľom, vyvolali len slabú reakciu európskej exekutívy.

Pokiaľ ide o národné parlamenty, zdá sa, že rovnako ako Európsky parlament ich vydesila vážnosť krízy. Každý sa obáva, odvolávajúc sa na dodržiavanie pravidiel, obvinenia, že narúša boj proti pandémii, ktorý tento vnútroštátny vojnový stav spôsobil. Napriek všetkému však nie sme vo vojne. Vlády navyše nikdy nevyužili toto ustanovenie vo svojom existujúcom ústavnom vybavení, ktoré je nakoniec dosť prepracované.

S výnimkou niekoľkých krajín nedošlo ani k výnimke z Európskeho dohovoru o ľudských právach, známeho článku 15. Staré demokracie kontinentu sa neodvážili zo symbolických dôvodov. Išlo o skutočnú „karanténu“, ako píše emeritný profesor na univerzite v Montpellier Frédéric SUDRE, jeden z najlepších špecialistov na Európsky dohovor o ľudských právach.

Ohýbanie demokracie a útoky na právny štát v súčasnosti obyvatelia tolerujú. Naďalej však spôsobujú škody, hoci neviditeľné. Mohli by vyvolať výbuchy hnevu, ktoré by boli nepredvídateľné a nárazové. V nasledujúcich voľbách by to mohlo viesť k posunu smerom k najextrémnejšiemu populizmu. Predovšetkým by mohli poskytnúť silné argumenty pre odporcov európskej jednoty, a to tak na kontinente, ako aj mimo neho. Správanie Ruska k šéfovi európskej diplomacie Josepovi Borrellovi 5. februára v Moskve nie je len vedľajším javom. Je čas vzchopiť sa.

Nicolas Gros-Verheyde

šéfredaktor B2 – bruxelles2.eu