Ionuţ Sibian, člen EHSV, Rumunsko

V Rumunsku sa viaceré organizácie občianskej spoločnosti vrátane združení FONSS, Afterhills, Parentis a Our Smile Group spojili s mestom Iași a začali prevádzkovať centrum pre ukrajinských utečencov. Nasledujúci príbeh, ktorý porozprávala moja kolegyňa Mihaela Munteanová, je jednou z mnohých dojemných skúseností s týmito utečencami.

Prvou utečenkyňou, ktorú prijali v Centre humanitárnej a sociálnej pomoci pre utečencov CTR Nicolina Iași, bola len dvojtýždňová Jovana. Malé bábätko pokojne ležalo v náručí svojej mamy, ktorá po pôrode v útulku a 21-dňovej ceste bola rovnako mĺkva a bledá. Potom prišiel Jovanin otec Roman so svojou matkou a svojím 86-ročným starým otcom. Štyri generácie ľudí, ktorí vystúpili z preplneného auta a pomaly prichádzali k recepcii.

– Odkiaľ prichádzate?
– Z Charkova.
Tieto slová boli plné bolesti, ako keby niekto hovoril o väznení.

Oficiálne sme ešte nemali otvorené, ale kolega z colnice mi zavolal a spýtal sa ma, či by sme ich mohli prijať. Tak sme ich ubytovali na poschodí pre zraniteľné osoby.

Dievčatko sa narodilo vo vojnových podmienkach, tri dni po tom, čo opustili svoj domov. Aké hrôzy musela mladá matka zažiť. Pre Romana muselo byť veľmi ťažké rozhodnúť sa, či pôjde bojovať, alebo či sa postará o svojich ohrozených príbuzných.

Keď so svojou batožinou vystúpili z auta, podľa vlastných slov chceli už len spať. Po prvej noci sa mi priznali, aké nezvyčajné bolo pre nich ticho v našom centre. Dievčatko však bolo nepokojné a slabozraký starý pán s nikým nerozprával. Jednu vojnu už zažil v detstve. Teraz, opierajúc sa o palicu, pod ťarchou svojich rokov a životných skúseností, na ktoré nemohol zabudnúť, sedel zadumaný raz na jednom lôžku, raz na druhom.

Prvý deň v centre sa Jovane venovali členovia nášho Parentis tímu: okúpali ju a urobili jej bábätkovskú masáž. Ale vlastne sme sa okolo celej rodiny točili všetci. V noci sa malá ani nezobudila, že by potrebovala jesť, takže všetci boli po dobrom spánku oveľa oddýchnutejší.

Potom sme so zhovorčivou a milou babičkou, diskrétnou a príjemnou mamou a krásnym novorodeniatkom strávili niekoľko pokojných dní. Roman začal pomáhať ostatným utečencom ako len vedel. Pravdepodobne mu to dávalo pocit, že vracia to, čo sám dostal. Spolu sme prali a vešali bielizeň, rozprávali sa. Starý pán sa otvoril aspoň natoľko, že odpovedal na pozdravy. A vždy bol včas pri stole.

Keď Romanova matka a manželka s dcérou chceli odcestovať do Belgicka, bolo po „idyle“. Na letisku totiž zistili, že odcestovať môže iba jeho matka. Jeho manželka nemala biometrický pas.

Nechcem vedieť, ako sa musela cítiť žena, ktorá mala opustiť svoju vnučku, svojho syna a otca. Keď sa Roman vrátil s dieťaťom na rukách, všetci sme boli zarmútení. Našťastie sa nakoniec pre mladú matku našlo riešenie, aby aj s dievčatkom mohla odísť. Len muži zostali, tichí, zronení, každý so svojimi myšlienkami, svojou bezmocnosťou. Onedlho aj oni odišli. Zostala nám spomienka na utečenca, ktorý sa na chvíľu stal naším kolegom, na radosť, ktorú sme mali, keď nám mladá matka ráno povedala, že dieťa sa upokojilo a prespalo celú noc. A zostal nám lístok s poďakovaním od Romana a so slovami, akou neopísateľnou radosťou je pre nich Jovana, toto dieťa, ktoré sa tvrdohlavo chcelo narodiť, zatiaľ čo iní zomierali.