Alberto-Horst Neidhardt

Mesiac po skončení diktatúry Bašára Asada sa oficiálna reakcia EÚ vo veľkej miere obmedzuje na oznámenie pomoci na rozvoj a stabilizáciu hospodárstva. Stále nie je jasné, či a kedy sa sankcie voči Sýrii zrušia. Európska podpora bude závisieť od ochrany menšín a iných záruk, ktorých vyhliadky zostávajú neisté. Komplexná politická, bezpečnostná a humanitárna dynamika Sýrie naznačuje, že akákoľvek demokratická konsolidácia bude dlhá a náročná. Tým sa otestuje schopnosť EÚ vystupovať jednotne a konať spoločne v súvislosti s budúcnosťou tejto krajiny. Namiesto toho niekoľko európskych krajín neváhalo zdôrazniť okamžitú a spoločnú prioritu: návrat vysídlených Sýrčanov. V decembri, len niekoľko dní po tom, ako Asadov režim prišiel o kontrolu nad Damaskom, Rakúsko, kde líder FPÖ Herbert Kickl získal mandát na vytvorenie novej vlády, oznámilo svoj plán zaviesť „návratový bonus“ a program deportácie pre osoby so záznamom v registri trestov. V Holandsku plánuje koaličná vláda pod vedením pravicového nacionalistu Geerta Wildersa identifikovať bezpečné oblasti pre návraty. Nemecko takisto oznámilo, že ochrana poskytnutá Sýrčanom sa „preskúma a zruší“, ak sa ich krajina stabilizuje. Iné európske krajiny vydali podobné vyhlásenia alebo situáciu pozorne sledujú. V tejto súvislosti môže byť aj rozhodnutie o zrušení sankcií motivované skôr cieľom vykonávať návraty než zmenou názorov na nové vedenie Sýrie.

Vzhľadom na tlak krajne pravicových a protiimigračných strán silnejúcich v celej Európe a nemecké federálne voľby na obzore hrozí, že vízia členských štátov pre Sýriu bude diktovaná domácimi prioritami a krátkodobými volebnými kalkuláciami. V rokoch 2015 až 2024 poskytli členské štáty EÚ ochranu viac ako miliónu Sýrčanov, väčšine z nich v Nemecku. Ich prítomnosť sa stala spornou politickou a spoločenskou otázkou. V dôsledku široko medializovaných incidentov, vysokej inflácie a rastúcich nákladov na energiu sa zmenila nálada verejnosti v mnohých krajinách, kde našli útočisko utečenci, ktorí začali byť u nej menej vítaní. Táto zmena viedla k tomu, že nevraživá rétorika a nepriateľské politiky sa stali bežnou realitou. Napriek výzvam Európskej komisie a UNHCR na opatrný prístup k návratom by táto dynamika mohla prinútiť európske vlády, aby ich urýchlili, a to aj jednostranne.

Od pádu Asadovho režimu v decembri sa už do Sýrie vrátilo viac ako 125 000 utečencov, najmä zo susedných krajín. Ich vyhliadky však nie sú ružové. Už i pred nedávnymi udalosťami viac ako polovica sýrskeho obyvateľstva čelila potravinovej neistote, pričom tri milióny obyvateľov trpeli vážnym hladom. Keďže v dôsledku konfliktu boli mnohé domy zničené, kapacita ubytovacích zariadení je už plne vyčerpaná. Podľa UNHCR je pre navrátilcov potrebných takmer 300 miliónov EUR, aby sa im zabezpečilo prístrešie, potraviny a voda. EÚ a členské štáty by mali vypracovať koordinované prístupy na uľahčenie bezpečnej a dobrovoľnej repatriácie Sýrčanov v dlhodobom horizonte, avšak bezprostrednou prioritou by v tejto situácii malo byť riešenie humanitárnych potrieb krajiny. Naliehanie na utečencov, aby sa rýchlo vrátili do vojnou poznačenej a nestabilnej krajiny, by mohlo v skutočnosti spôsobiť ešte väčšie problémy, keďže by sa ešte viac obmedzil prístup k potravinám, energii a prístrešiu. Rozsiahle návraty by tiež mohli narušiť etnickú a sociálno-ekonomickú štruktúru už aj tak nestabilných regiónov. Vyvážený a udržateľný prístup je ďalej odôvodnený potenciálnym príspevkom sýrskej diaspóry k úsiliu o obnovu. Krajina bude potrebovať inžinierov, lekárov, administrátorov a učiteľov i manuálnych pracovníkov s rôznymi úrovňami zručností. Sýrčania získali cenné zručnosti a skúsenosti v Európe v príslušných odvetviach vrátane vzdelávania, stavebníctva a zdravotnej starostlivosti, ale nábor správnych pracovných profilov nebude jednoduchý. Trvalý návrat by takisto nemusel byť nevyhnutne podmienkou na to, aby sa prispelo k obnove: remitencie z Európy by mohli zohrávať kľúčovú úlohu pri znižovaní chudoby a udržateľnom rozvoji. Zapojením diaspóry by Sýrčania usadení v Európe mohli prispieť aj k posilneniu diplomatických a kultúrnych väzieb medzi EÚ a novou Sýriou bez Asada.

Členské štáty však môžu mať ťažkosti s prijatím vyváženého prístupu a nemusí sa im podariť postupovať koordinovane. Niektoré krajiny môžu uprednostniť dlhodobú stabilitu a obnovu Sýrie, čo umožní spontánne návraty. Iné zas môžu začať chvatne ponúkať finančné stimuly na dobrovoľnú repatriáciu alebo dokonca systematicky preskúmavať postavenie Sýrčanov, hneď ako sa humanitárna situácia čo i mierne zlepší. Vykonávanie systematického preskúmania postavenia utečenca však narazí na značné právne prekážky a bude si vyžadovať veľké finančné a administratívne náklady. No v prípade všetkých stimulov na návrat sa bude musieť zohľadniť skutočnosť, že väčšina Sýrčanov vysídlených v Európe je v súčasnosti usadená, pričom viac ako 300 000 z nich získalo občianstvo EÚ. Pochmúrne hospodárske a pracovné vyhliadky krajiny môžu zároveň odrádzať od návratu aj tých najnadšenejších. Zásadnou otázkou v tejto súvislosti bude, či sa Sýrčanom umožní „pendlovať“ medzi Sýriou a EÚ, t. j. vracať sa na obmedzené obdobie, a či európske hostiteľské krajiny budú naďalej ponúkať udržateľné príležitosti na trvalejší návrat. Tieto otázky budú nevyhnutne prepojené so širšími diskusiami o migračnej politike EÚ. Budúce rokovania o reforme smernice EÚ upravujúcej návraty, ku ktorej sa čoskoro očakáva návrh Európskej komisie, by mohli získať rozhodujúci impulz v závislosti od vývoja diskusií o návratoch Sýrčanov. V rámci reformy smernice by sa však mohli objaviť ďalšie rozdiely medzi členskými štátmi EÚ. Vzhľadom na to, že migračné politiky si vyžadujú zásadné prehodnotenie s cieľom účinne riešiť súčasné výzvy, prístup EÚ k vysídleným Sýrčanom bude pravdepodobne predstavovať prvý kritický okamih zlomu v novom cykle.