Sébastien Maillard: Hovoríte „spolupatričnosť“?

Ide o posledné z troch kľúčových slov francúzskeho predsedníctva Rady EÚ, ale ktoré ľudí najviac zarazí, o slovo „spolupatričnosť“. O čo vlastne ide? Ide o tú abstraktnú vec, ktorá spôsobí, že sa cítite byť Európanom a uvedomujete si, že patríte k tomuto kontinentu, skrátka, že ste jeho súčasťou. To nemožno prikázať ani kúpiť. Oblasti Francúzska, do ktorých prúdi najviac subvencií „z Bruselu“, nie sú najviac proeurópske. Tento pocit, ktorý je súčasne individuálny aj kolektívny, treba prebudiť, musí sa posilňovať a musí dozrieť.

Ako? K európskej spolupatričnosti možno pristúpiť tromi spôsobmi. Najzjavnejší, ale často prehliadaný spôsob je spolupatričnosť, a nebojme sa toho slova, v zmysle civilizačnom. Možno ste sa s ním stretli toto leto, ak ste mali možnosť cestovať. V uliciach Ríma, Prahy, Lisabonu alebo Atén, na hlavných námestiach, v katedrálach, v blízkosti kaviarní alebo opery, kde prevláda atmosféra rodinnej prináležitosti, ktorá presahuje rozmanitosť štýlov a jazykov. Ide o stopy kolektívnej pamäte, ktorá presahuje vnútroštátny rámec a preplieta sa s našou pamäťou, a to bez toho, aby niečo prispôsobovala, zlučovala alebo zjednocovala. Bez toho, aby niečo ubrala z národnej alebo regionálnej väzby, ktorá sa rozvíja osobitne. Byť Európanom jednoducho znamená necítiť sa cudzincom pri prechádzkach týmito mestami, alebo aspoň cítiť sa v nich menej cudzincom, než na iných kontinentoch. To si vyžaduje školské vzdelávanie, ktoré by zahŕňalo aj európsky rozmer.

Spolupatričnosť je však aj záležitosťou občianstva: považovať sa naozaj za európskeho občana, nielen vo voľbách do Európskeho parlamentu. A táto forma spočíva v našej schopnosti uznať demokratickú legitimitu volenej európskej moci a nepovažovať ju za „diktát Bruselu“, používať euro ako svoju menu, nie ako devízu, ktorá prišla zvonku. V širšom zmysle slova ide o to uznať, že sme príslušníkmi Európskej únie, a nielen jedného zo štátov, ktorý je jej členom. V praxi je táto forma spolupatričnosti založená predovšetkým na tom, ako sa môžeme prostredníctvom médií informovať o európskych záležitostiach. Členovia Komisie, poslanci Európskeho parlamentu, ale aj členovia EHSV majú svoje miesto v našej politickej sfére, alebo sa v nej vôbec neobjavujú?

No a v neposlednom rade tretím spôsobom ako prináležať k Európe je cítiť, že osud každého z nás je spojený s osudom našich susedov, a zdieľať rovnakú víziu budúcnosti, rovnaké ideály. Tu v plnej miere nadobúda svoj význam pojem „tvoriť Európu“. Európu budujeme v dobrých aj v zlých časoch, pretože chceme, aby naplnila veľké ciele: spočiatku to bolo dosiahnuť mier a jednotu, dnes je potrebné presadiť sa voči zvyšku sveta, bojovať proti klimatickým zmenám, ochrániť demokraciu voči autoritárskym režimom. V skratke, Európanom sa človek necíti len vtedy, keď obdivuje staré kamene, či vďaka tomu, že pre nás platia rovnaké normy, ale aj tým, že zastáva rovnaké hodnoty a geopolitické záujmy.

Príliš často sa tieto tri prístupy k spolupatričnosti od seba navzájom oddeľujú a izolujú. Prvý prístup sa zameriava na minulosť, druhý na prítomnosť a tretí sa orientuje na budúcnosť. Prvý osloví historikov a umelcov, druhý ekonómov a právnikov, tretí filozofov a stratégov. Výzvou pre dosiahnutie skutočnej spolupatričnosti je spojiť všetky tieto tri prístupy, nie ich dávať do protikladu. Či skôr odhaliť ich vzájomnú prepojenosť. Nedokázali by sme „budovať Európu“, keby už neexistovala ako civilizácia a keby neexistovala EÚ ako jej vonkajší prejav voči svetu. Na dosiahnutie skutočnej európskej spolupatričnosti potrebujeme spojiť tieto tri rozmery a zosúladiť ich. Na dosiahnutie tohto cieľa však budeme potrebovať oveľa viac, než len rotujúce predsedníctvo.

Sébastien Maillard

riaditeľ Inštitútu Jacquesa Delorsa, Paríž