V máji 2024 bol prijatý Nový pakt EÚ o migrácii a azyle, ktorý sa považuje za historický míľnik. Či sa naozaj osvedčí, sa ešte len uvidí. Výzvy, ktoré nás čakajú v roku 2025, nebudú totiž jednoduché: vzhľadom na výnimočne neisté geopolitické podmienky, zložitosť paktu, ktorá vyplýva z jeho samotnej povahy, a krátky termín na jeho zavedenie do praxe, bude dôležité postupovať opatrne a zvažovať mnoho aspektov. To je analýza Camille Le Coz z Inštitútu pre migračnú politiku v Európe (MPI Europe).

Začiatok roka 2025 prináša so sebou naliehavé otázky o budúcnosti migračných politík v Európskej únii (EÚ). Nová Európska komisia stanovila vo svojom pláne vykonávania Nového paktu o migrácii a azyle jasný smer, no meniace sa okolnosti môžu odkloniť politické zameranie a zdroje do iných oblastí. Nadchádzajúce voľby v Nemecku v kombinácii s dôsledkami pádu Asadovho režimu a nepredvídateľným smerovaním vojny na Ukrajine súčasnú neistotu len zvyšujú. Diskusie o modeloch outsourcingu pokračujú, ale tieto snahy sú často skôr izolovanými politickými krokmi než súčasťou súdržnej európskej stratégie. Migrácia na poľskej hranici s Bieloruskom sa zároveň naďalej využíva ako zbraň a čoraz častejšie vedie k odchýlkam od práva EÚ. Tento rok bude rozhodujúci pri rozhodovaní o tom, či Európska únia dokáže aplikovať prístup, ktorý upevňuje dôveru a prináša veľmi potrebné kolektívne opatrenia, alebo či bude čeliť ďalšej fragmentácii.

V máji 2024 po rokoch náročných rokovaní mnohí európski tvorcovia politík uvítali prijatie paktu ako historický míľnik. Tesne pred európskymi voľbami EÚ touto dohodou ukázala, že sa dokáže zjednotiť a riešiť niektoré svoje najnáročnejšie problémy. Cieľmi paktu bolo primárne riešiť napätie v súvislosti so zodpovednosťou a solidaritou, zmierniť vnímanie, že ide o trvalú migračnú krízu a zjednotiť rozdiely v azylových konaniach v členských štátoch. Hoci nový rámec vo veľkej miere vychádza z existujúceho systému, zavádzajú sa ním prísnejšie opatrenia, ako je systematické preverovanie, posilnené konania o azyle a návrate na hraniciach a výnimky zo spoločných pravidiel počas krízy. Pakt podporuje aj väčšiu europeizáciu, pričom sa vyznačuje povinnou solidaritou, posilnenými úlohami inštitúcií a agentúr EÚ a zvýšeným európskym financovaním a dohľadom.

Ak sa však Európanom nepodarí zaviesť do praxe nové pravidlá do mája 2026, toto posilnenie dôveryhodnosti EÚ, pokiaľ ide o jednotné riadenie migrácie, by mohlo byť krátkodobé. Dodržať spomínanú krátku lehotu je obzvlášť náročné, keďže pakt si vyžaduje vytvorenie komplexného systému, mobilizáciu zdrojov, ako aj nábor a odbornú prípravu zamestnancov, najmä v prípade členských štátov v prvej línii. Hoci členské štáty vypracovali národné akčné plány, veľká časť tejto práce sa vykonala za zatvorenými dverami bez dostatočnej politickej komunikácie. To predstavuje čoraz väčšie riziko, keďže politické riadenie má zásadný význam pre zachovanie krehkej rovnováhy na úrovni EÚ.

Okrem toho si zavedenie nového systému vyžaduje vytvorenie koalícií zainteresovaných strán. Zásadný význam pri premietnutí zložitých legislatívnych textov do praktických rámcov majú národné azylové agentúry, pričom v tomto procese už zohrávajú kľúčovú úlohu agentúry EÚ, najmä Agentúra EÚ pre azyl. Rovnako dôležité je aj zapojenie mimovládnych organizácií, okrem iného s cieľom využiť ich odborné znalosti a zabezpečiť prístup k právnemu poradenstvu a dohľad nad novými postupmi. Na to, aby bolo toto úsilie úspešné, je nutná väčšia spolupráca, či už prostredníctvom pravidelných konzultácií, spoľahlivých mechanizmov výmeny informácií alebo pravidelných stretnutí operačných pracovných skupín.

Veľkú pozornosť medzitým získali stratégie outsourcingu, ktoré čoraz väčší počet európskych hlavných miest vníma ako riešenie migračných výziev EÚ. Dohoda medzi Talianskom a Albánskom vyvolala početné debaty o tom, či sa ňou bude dať lepšie riadiť zmiešaná migrácia a premiérka Giorgia Meloni sa stala vedúcou osobnosťou v tejto oblasti v celej Európe. Dohoda však zatiaľ nepriniesla žiadne výsledky a zostáva dvojstrannou záležitosťou bez možnosti zapojenia iných európskych partnerov. Ostatné vlády pripravujú iné alternatívne modely, ako sú centrá pre návrat, a spôsoby, ako ich začleniť do celoeurópskeho prístupu.

Práve otázka návratov bude v nadchádzajúcich mesiacoch stredobodom politickej diskusie. Súčasťou paktu je totiž urýchlenie návratov, najmä v prípade osôb, ktoré podstupujú konania na hraniciach štátov v prvej línii. Komisia a členské štáty hľadajú riešenie tohto naliehavého problému, ktorý ponecháva priestor pre pilotné centrá návratu. Návrhy na revíziu smernice o návrate sa očakávajú v marci. Vzhľadom na krátky časový rámec hrozí, že Európania v plnej miere nezohľadnia skúsenosti získané v praxi, a to napriek pokroku dosiahnutému za posledné desaťročie v oblastiach, ako je osveta, poradenstvo, podpora pri reintegrácii a vzájomné učenie sa na úrovni EÚ. Európa musí byť okrem toho opatrná, aby experimentovanie s modelmi outsourcingu nepoškodilo jej vzťahy s krajinami pôvodu a neoslabilo jej postavenie v širšom kontexte.

Hľadanie tejto krehkej rovnováhy prebieha vo veľmi neistom prostredí a zavádzanie paktu do praxe je preto skúškou nielen pre riadenie migrácie, ale aj pre širšiu prácu EÚ. Najmä situácia na poľských hraniciach ilustruje osobitné výzvy spojené s dodržiavaním záväzných predpisov pod tlakom nepriateľského suseda. V súvislosti so Sýriou a Ukrajinou musia byť európske hlavné mestá pripravené na nepredvídaný vývoj. V nasledujúcom roku bude nevyhnutné posilniť vedúce postavenie na úrovni EÚ s cieľom zaviesť nové pravidlá a pokračovať v skúmaní inovácií, ktoré sú v súlade so spoločným prístupom, a posilňujú ho. To zahŕňa zameranie úsilia na budovanie odolných partnerstiev s prioritnými krajinami a zabránenie presmerovaniu zdrojov na politické manévre.

Camille Le Coz je spoluriaditeľkou Inštitútu pre migračnú politiku Európa, výskumného ústavu so sídlom v Bruseli, ktorý sa zaoberá otázkami efektívnejšieho riadenia imigrácie, integrácie prisťahovalcov a azylových systémov a pracuje na zlepšení situácie nových prisťahovalcov, rodín prisťahovaleckého pôvodu a hostiteľských komunít.