Andrej Hňot

Na zatknutie v Bielorusku si stačí vybrať nesprávne povolanie. Ako sa ukazuje, za takúto fatálnu chybu môžete byť zatknutí aj v centre Európy, napríklad v Srbsku. A navyše to ešte uľahčí taká prestížna medzinárodná organizácia, akou je Interpol. Z mojich slov cítiť uštipačný sarkazmus a trpkú pravdu, ale nepreháňam. Volám sa Andrej Hňot. Som bieloruský filmový tvorca, novinár a bývalý politický väzeň. Toto je môj príbeh.

Stať sa novinárom som sa rozhodol v roku 1999. Televízia a rozhlas boli mojou vášňou, mojím snom a mojou záľubou. Mohol si 17-ročný mladík predstaviť, že v jeho krajine sa nezávislá žurnalistika bude označovať za extrémizmus a všetky ostatné médiá sa zredukujú na propagandistické hlásne trúby? Nie, nikto z nás neočakával, že by k tomu mohlo dôjsť v Európe v 21. storočí. Presne takáto je však situácia v dnešnom diktátorskom Bielorusku: v krajine neexistuje žiadny nezávislý mediálny kanál. Celú mediálnu štruktúru vlastní štát. A ten má prísnu kontrolu nad redakčnou politikou, ktorá je veľmi jednoduchá: Lukašenkova samozvaná moc je ospevovaná a každý, kto sa ju odváži kritizovať, čo i len konštruktívnym spôsobom, je označený za „nepriateľa ľudu“, čo je prívlastok vypožičaný z komunistickej minulosti.

V polovici 21. storočia sa teda mladý naivný absolvent žurnalistiky pokúsil nájsť svoje miesto v tejto profesii. Počas štúdia a po ňom som získal veľa praktických skúseností v televízii a rozhlase a presne som vedel, čo chcem. No ponuka príležitostí sa rýchlo zužovala: súkromné rozhlasové stanice boli zatvárané alebo preberané štátom, zatiaľ čo nezávislé televízne stanice si nemohli ani zabezpečiť vysielaciu frekvenciu. Nebolo toho veľa na výber: buď sa človek angažoval v propagande, alebo sa vyhýbal citlivým problémom a obmedzil sa na bezzubú zábavu. Žurnalistika prežívala v Bielorusku len vďaka niekoľkým novinám a nezávislým internetovým portálom. Mnohí novinári odišli z tejto profesie, mnohí boli vystavení represiám. Bieloruské ministerstvo informácií pravidelne vydávalo varovania médiám: a na zrušenie licencie stačili tri takéto varovania. Podľa Bieloruského združenia novinárov sa počet novín v rokoch 2020 – 2024 znížil o 21 %. Na bieloruskom trhu zostala len neškodná tlač, napríklad pre majiteľov chalúp, milovníkov vtipov a fanúšikov krížoviek. Všetky nezávislé sociálno-politické publikácie boli orgánmi buď zatvorené, alebo sa rozhodli nejsť do tlače, pretože pre ne nebolo možné fungovať.

Našťastie som dokázal nájsť kompromisné riešenie pre seba: verejne som prešiel na režírovanie a tvorivú prácu, kde som dosiahol veľký úspech. Zároveň som pokračoval vo svojej novinárskej práci ako dobrovoľník bez toho, aby som odhalil svoje meno a bol exponovaný. Ukázalo sa, že ide o účinnú taktiku. Vďaka všetkým svojim skúsenostiam a profesionálnym kontaktom som od roku 2020 dokázal poskytovať nezávislým médiám aktuálne videozáznamy a takisto som sa mohol angažovať v občianskom a politickom aktivizme – stal som sa spoluzakladateľom občianskeho hnutia za ľudské práva „Slobodné združenie športovcov Bieloruska SOS.BY“. Nemyslím si, že ma možno obviňovať zo zaujatosti a zapojenia, pretože som si vybral stranu ľudu svojej krajiny – diktatúra nemá nič spoločné s objektívnosťou, rovnako ako propaganda nemá nič spoločné so žurnalistikou.

V roku 2021 sa Bielorusko v hodnotení slobody tlače umiestnilo na 158. mieste zo 180. V porovnaní s rokom 2020 kleslo o päť miest. „Bielorusko je najnebezpečnejšou krajinou v Európe pre pracovníkov médií,“ varuje medzinárodná organizácia pre ľudské práva Reportéri bez hraníc.

Všimnite si preferencie Bielorusov v protestnom roku 2020: internet a sociálne médiá boli hlavnými zdrojmi správ pre 60 % respondentov. Televízia – len pre 11 % respondentov. Tlač – pre 7 % a rozhlas – pre 5 %. Keď si to diktátorský režim uvedomil, začal konať tvrdo a nekompromisne. Hlavným vynálezom bol boj proti „extrémizmu“ ako základ pre cenzúru a prenasledovanie. Orgány blokujú prístup k obsahu médií, ktoré pokračujú vo svojej činnosti zo zahraničia, a akákoľvek spolupráca s nimi sa považuje za prejav extrémizmu.

Koncom roka 2023 bolo v Bielorusku uväznených 32 novinárov. V detenčných centrách sú novinári vystavovaní nátlaku a neľudskému zaobchádzaniu. Podľa aktivistov za ľudské práva bloger a novinár Ihar Losik z rádia Slobodná Európa dlho držal hladovku vo väzenskej kolónii a potom si porezal ruky a krk. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Zintenzívnilo sa trestné stíhanie za akúkoľvek formu spolupráce s nezávislými médiami označovanými za „extrémistické formácie“. Novým trendom je prenasledovanie nielen zástupcov občianskej spoločnosti, ale aj bežných občanov, ktorí novinárom poskytnú v rozhovoroch komentáre k akýmkoľvek spoločenským či politickým udalostiam.

Bieloruský režim 31. októbra 2024 vyhlásil môj osobný účet na Instagrame za „extrémistický materiál“. To znamená, že nielen ja, ale aj všetci moji sledovatelia v Bielorusku budú stíhaní za to, že sa prihlásili na môj účet. Diktatúra vyhlásila viac ako 5000 internetových zdrojov v Bielorusku za „extrémistické“. Zrejme žiadna iná európska krajina sa nemôže pochváliť takýmito pôsobivými štatistikami! Myslíme si my, Bielorusi, že sa venuje dostatočná pozornosť problému bieloruskej žurnalistiky? Poviem to otvorene – nie, tomuto problému sa nevenuje dostatočná pozornosť. Nielenže sa v Bielorusku rozkladá inštitúcia žurnalistiky, ale žurnalisti sú aj fyzicky ničení.

Diktatúra sa tiež snaží prenasledovať novinárov a aktivistov mimo Bieloruska. Môj prípad je živým príkladom takéhoto prenasledovania. Režim sa naučil využívať demokratické inštitúcie na dosiahnutie svojich ohavných cieľov. Novinári, aktivisti, blogeri a politicky aktívni občania sú stíhaní za daňové trestné činy, najmä za neplatenie daní v minulosti. Ukázalo sa, že ide o dokonalú dymovú clonu na skrývanie politických motívov prenasledovania. Aktivista za ľudské práva a nositeľ Nobelovej ceny Ales Bjaljacki je vo väzení na základe obvinení finančnej povahy. Šéfredaktorka nezávislého média „TUT.BY“ (zničeného režimom v roku 2020) a jej kolegovia sú za mrežami na základe toho istého článku o finančnom previnení. Interpol akceptoval rovnaký článok o finančnej trestnej činnosti na pátranie po mne. Trvalo mu takmer osem mesiacov, kým vykonal interné vyšetrovanie a zistil, že pátranie po mne bolo v rozpore s článkami 2 a 3 jeho štatútu. Napriek tomu som bol zatknutý a sedem mesiacov a šesť dní väznený v ústrednej väznici v Belehrade. Päť mesiacov som strávil v domácom väzení s prísnymi obmedzeniami. Srbský najvyšší súd dvakrát rozhodol o mojom vydaní diktátorskému Bielorusku. Dvakrát som sa proti tomuto rozhodnutiu s pomocou svojho obhajcu úspešne odvolal. Celkovo som bol okradnutý o jeden rok môjho života, moje fyzické a duševné zdravie. A to všetko len preto, lebo som si zvolil nesprávne povolanie v nesprávnej krajine. Len preto, že som mal názor a vyjadril ho prostredníctvom aktívneho občianstva.

Našťastie sa mi podarilo vyhrať – inak by ste tieto slová nečítali. Vďaka neuveriteľnej solidarite novinárov, politikov, občianskej spoločnosti a organizácií som opustil Srbsko a našiel bezpečné útočisko v Berlíne. Ale môj príbeh ešte nekončí. Stále ma čaká dlhý proces zotavovania a zápasov. Viem, že som si s plným presvedčením vybral svoje povolanie, aj keď ho niektorí považujú za extrémizmus. Viem, že nezávislá žurnalistika je neoddeliteľnou súčasťou demokratickej spoločnosti. Takej, akú chcú Bielorusi vybudovať. A očakávame, že na tejto dôležitej ceste nebudeme sami.