Táto situácia je pre mňa niečím úplne novým, keďže nikdy predtým som žiadnu pandémiu nezažil. Pri hľadaní na internete som našiel zoznam s 10 najhoršími pandémiami v dejinách a dozvedel som sa, že posledná pandémia, ktorá zasiahla Európu pred pandémiou ochorenia COVID-19, bola španielska chrípka v roku 1920. Možno som už dosť starý, no nie až tak veľmi.

Moja partnerka má zníženú odolnosť proti choroboplodným zárodkom a ak dostane nejakú chorobu, je mimoriadne veľké riziko, že sa u nej prejaví chronické respiračné ochorenie pľúc. Z toho dôvodu sa veľmi vyhýbame kontaktom s inými ľuďmi. Pre nás oboch to prináša nové skúsenosti. Ona je viac-menej v dobrovoľnej izolácii, aby sa nenakazila. A ja musím robiť všetko to, čo predtým robievala ona, ako napríklad chodiť nakupovať. Pred krízou som jej s tým pomáhal tak, že som za ňou tlačil nákupný vozík s metrovým odstupom, ktorý ona plnila potravinami. Teraz je to iné.

Tlačiť vozík je ľahké. Jednoducho len idem za ňou, a kým ho ona plní, ja rozmýšľam, ako zmeniť svet k lepšiemu. Odkedy táto úloha pripadla mne, pred každým regálom sa dlho zastavujem a neviem po čom siahnuť. Na nákupnom zozname je napísané, že treba kúpiť kávu. Ibaže v regáli je tucet rozličných značiek, ktoré vyzerajú všetky rovnako. A aký toaletný papier potrebujeme – s jednou vrstvou, dvomi, tromi alebo štyrmi vrstvami? Moja žena vie, aký produkt chce kúpiť a kde ho treba hľadať, a tak sme za pár minút hotoví. Pre mňa sú obchody labyrintami: len v oddelení s pivom si viem rýchlo vybrať, všade inde trávim hodiny mučivým rozhodovaním.

Bol som prekvapený počiatočnou reakciou Holanďanov na pandémiu. Reagovali jednomyseľne a solidárne. Žiaľ sa ukázalo, že určitá neveľká skupina navzájom spriaznených, no inak poľutovaniahodných jednotlivcov, má veľmi krátku pamäť, a ich solidarita sa počas niekoľkých týždňov vytratila. Ľudia prestali dodržiavať pravidlá, vinili vládu za oslabenie ich základných práv a obmedzenie ich štyroch slobôd. Pustili sa teda so štátom do súdneho sporu s cieľom uplatniť svoje nescudziteľné právo usporadúvať večierky – a prehrali na celej čiare.

Našťastie žijeme v Európe, kde sú demokracia a právny štát relatívne dobre zaručené (vo väčšine členských štátov) a zdravotná starostlivosť je v porovnaní s ostatnými časťami sveta veľmi dobrá. Pri pohľade na to, ktorú generáciu ovplyvňuje pandémia najviac, je jasné, že so zreteľom na svoj vek ňou najviac trpia mladí ľudia. Keď má človek 19 rokov, chce randiť, spoznávať svoju sexualitu a objavovať tisíc iných maličkostí spojených s láskou. V čase pandémie je aj nevinné objatie tabu. V mladých ľuďoch to vyvoláva pocit neistoty a frustráciu z neuspokojenej túžby.

Kľúčovou otázkou je, čo s ekonomikou? Opäť ju naštartovať podľa zásady „pokračovať ako doposiaľ“ potom, ako sa pandémia dostane pod kontrolu? Alebo využiť túto príležitosť a od systému ovládaného neľútostným systémom monopolov prejsť k inluzívnemu modelu, v rámci ktorého budú vedľa seba mierumilovne spoluexistovať udržateľné malé iniciatívy so spoľahlivými veľkými podnikmi? O našej budúcnosti a o tom, či prežijeme alebo sa sebazničujúco poženieme do priepasti, rozhodne to, či budeme pokračovať ako doposiaľ, alebo sa konečne prestaneme správať ako bezhlavé stádo.

Želám Vám všetko dobré! Rozjímajte, uvažujte a – ak to bude potrebné – prejavte ľútosť!