Sloboda prejavu je právo, ktoré musíme obhajovať a brániť

Zdá sa, že násilie sa čoraz viac stáva hlavnou hnacou silou sociálnych sietí. Tento jav môže viesť k verbálnemu alebo fyzickému násiliu voči ktorémukoľvek orgánu, či už politickému, policajnému, inštitucionálnemu alebo súkromnému. Možno nadobudnúť dojem, že v sociálnych médiách sa dá uverejniť a obhajovať čokoľvek, pravdivo či nepravdivo. Jednotlivec môže napríklad považovať svoju osobnú nespokojnosť za legitímnu a dokonca sa cítiť byť oprávnený dať facku francúzskemu prezidentovi.

Čo si myslíte vzhľadom na tento kontext ako predseda ad hoc skupiny Základné práva a právny štát:kde by sa podľa Vás mala stanoviť jasná hranica, pokiaľ ide o základné práva a osobné slobody, a najmä slobodu prejavu?

Cristian Pîrvulescu: sloboda prejavu má v našich demokratických spoločnostiach zásadný význam. Ide o základné právo, bez ktorého nemožno uplatňovať demokraciu. Preto nie je vôbec prekvapujúce, že sa naň odvoláva každý, alebo takmer každý, vrátane tých, ktorých zámerom nie je vždy obrana demokracie a ľudských práv pre všetkých.

Sloboda prejavu je však právom, ktoré sa často chápe nesprávne. Mnohí si myslia, že ide o absolútne právo a týmto argumentom ospravedlňujú všetky možné zneužitia. Ibaže nepatričným jazykom sa niekedy pripravuje pôda pre neprijateľné skutočné násilie. Dôkazom toho bola séria nedávnych tragických udalostí, v dôsledku ktorých sa otázka regulácie sociálnych médií stala stredobodom spoločenskej diskusie.

Z právneho hľadiska sú za vykonávanie práv zodpovedné štátne orgány. Môžu obmedziť slobodu prejavu, ale len vo veľmi výnimočných prípadoch a ohraničene. Tieto opatrenia sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, napríklad v záujme národnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany zdravia atď. V právnom štáte je úlohou sudcu riešiť spory a stanoviť červené čiary. Výkonná moc, ani jednotlivci či skupiny nesmú brať výkon spravodlivosti do svojich rúk!

Politické vedenie má samozrejme pokušenie obmedzovať slobodu prejavu s cieľom ohraničiť požiadavky občanov a zabrániť ich protestom. Klasická cenzúra však v dobe sociálnych médií už nie je možná. V tejto otázke je preto možné pozorovať posun smerom k právu, ktoré je paralelné so slobodou prejavu, a to právu na informácie. V súčasnosti je veľmi ťažké odlíšiť informácie založené na dôkazoch od dezinformácií, ktoré sa šíria zámerne s rôznym účelom.

Je isté, že v prvej línii stoja obhajcovia prístupu založeného na pravde, napríklad investigatívni novinári a obhajcovia ľudských práv. Ak sa ich práca nepáči niektorým vedúcim predstaviteľom alebo skupinám, je dnes ľahšie znevažovať ich na internete, označiť ich v médiách a na sociálnych sieťach za nepriateľov národa alebo zahraničných agentov, ako ich cenzurovať. Bezprostredným príkladom je prípad novinárky Daphne Caruany Galiziovej. Pred svojim zavraždením čelila niekoľkým desiatkam trestných stíhaní (tzv. strategické žaloby proti verejnej účasti alebo nástroj SLAPP). Keďže ju nebolo možné umlčať, niektorí sa rozhodli ju zabiť. Explózia násilia voči novinárom v Európe je jasným dôkazom, že sloboda prejavu je právo, ktoré musíme v tejto novej realite rozhodne obhajovať a brániť.