Janusz Pietkiewicz: Služby všeobecného záujmu v boji proti pandémii

Na prelome februára a marca, v čase prípravných prác a diskusií, sa nás ako každý rok v tomto období zmocnila radostná „martenicová“ nálada, ktorú priniesli naši bulharskí kolegovia. Uviazali sme si na zápästie tenučký náramok z prepletených červeno-bielych šnúrok a tešili sa zo strapcových bábik, ktoré sme dostali ako amulety pre šťastie. Príchod jari nás napĺňal optimizmom. Navzájom sme si želali všetko dobré do posledných pár mesiacov končiaceho sa päťročného volebného obdobia EHSV.

Vôbec sme si nepripúšťali, že by ázijský vírus mohol ohroziť náš usporiadaný život v srdci EÚ. Už k nám síce dorazili signály a vážne varovania z juhu Európy, ale my sme boli presvedčení, že nás pred pandémiou ochránia postupy európskych inštitúcií. A okrem toho, ako s úsmevom tvrdili kolegovia z Podunajska, v najhoršom vždy pomôže dúšok domácej medecíny, teda „martenicovej“ rakije. Hoci žiadosti o dezinfekčné prostriedky v zasadacích miestnostiach zostali bez odozvy, neustále nás ubezpečovali, že situácia sa dôkladne monitoruje, a to naše obavy z vírusu upokojilo.

Ešte v stredu 11. marca som diskutoval v študijnej skupine ECO/505 o odporúčaniach v súvislosti s investičným plánom pre udržateľnú Európu. V sekciách sme zostavovali plány práce, rezervovali sme si letenky na nasledujúce cesty. A potom odrazu, o týždeň neskôr, sa náš život zastavil. Lockdown! Obrazne by som to mohol prirovnať k prudkému zabrzdeniu rozbehnutého vlaku, pri ktorom spod kolies vyletí gejzír iskier.

Nikto nečakal, že sa obmedzenia zo dňa na deň tak veľmi sprísnia. Naše životy sa otriasli v základoch. Psychické tsunami, ten špecifický „smútok zaplavujúci dušu“, ako napísal poľský básnik Ildefons Gałczyński. Zaskočilo nás, že musíme zostať doma, zvykali sme si na každodenný strach. Riešili sme otázky, kto nám môže pomôcť a kde zohnať všetko potrebné, museli sme zmeniť svoje návyky.

Nepredpokladal som, že najbližšie pocestujem do Bruselu až v júni, autom po prázdnych diaľniciach, keďže letecké spojenia ešte neboli obnovené. Pamätám sa, aký som bol vzrušený, keď som si tlačil oficiálne povolenie na cestu, ktoré mi poslal e-mailom generálny tajomník. Dokument s názvom COVID-19 laissez-passer bol vystavený 29. mája 2020 v štyroch jazykoch a bola na ňom impozantná okrúhla pečiatka. Mal mi zaručiť, že ma nikde nezadržia v karanténe.

Pre istotu som sa o tom ubezpečil aj telefonicky na úradoch verejného zdravotníctva jednotlivých spolkových krajín, cez ktoré som musel prejsť. 8. júna som sa v Bruseli zúčastnil na prvej hybridnej schôdzi študijnej skupiny ECO/510 a potom aj na plenárnom zasadnutí 10. a 11. júna.

Verejné a sociálne médiá už vtedy zaplavili komentáre a podozrenia o tom, kto zaručene skutočne vytvoril tento vírus. Škoda, že sa to zatiaľ neprejavilo v súčasnej literatúre podľa vzoru Boccacciovho Dekameronu zo 14. storočia alebo románu Alberta Camusa Mor z roku 1947, ktoré tak pravdivo ukazujú slabosti človeka a boj ľudstva s nákazou.

Vzhľadom na skúsenosti získané počas celosvetového lockdownu a na varovania pred opakovaným útokom vírusu SARS-CoV-2, tentoraz spolu s jesennou chrípkou, ktorá si takisto každoročne v mnohých krajinách vyžiada obete na životoch, dokonca väčší počet ako teraz COVID-19, rozmýšľal som o význame služieb všeobecného záujmu. Po celé desaťročia sme sa k nim správali macošsky.

Pandémia ochorenia COVID-19 ukázala, akú nesmierne dôležitú a stabilizačnú funkciu plnia miestni, regionálni a celoeurópski poskytovatelia takýchto služieb. Sociálna sféra konečne pochopila, že v rámci európskeho sociálneho modelu majú rozhodujúcu úlohu, o ktorú sa môže oprieť aj kvalitná obnova hospodárstva s pomocou nástroja Next Generation EU a európskej zelenej dohody.

Energetické služby a zásobovanie vodou, odstraňovanie odpadu a verejná doprava v čase zastavenia hospodárstva zabezpečovali, že život v našej spoločnosti išiel ďalej, a poskytovali istotu. Bez predchádzajúcich investícií do týchto sektorov by predsa neboli možné také bežné veci, ako dať si ráno doma sprchu a kávu z kávovaru alebo dostať sa načas do práce či nemocnice. To isté platí aj pre oblasť zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o osoby so zdravotným postihnutím či seniorov. Nemohli by dobre fungovať, keby sa nezaviedli postupy krízového riadenia a keby za službami všeobecného záujmu nestála politická vôľa a podpora spoločnosti.

Podobne sa treba pozerať aj na veľmi dôležitú oblasť vzdelávania, vedy a kultúry v širokom zmysle slova a až potom sa sťažovať na obmedzenia, ktorým sme museli čeliť počas krízy.