Som šťastný človek. Olympijské hry v Paríži sú už moje deviate. Prvýkrát som sa na nich zúčastnil v roku 1992 v Barcelone. Na štyroch z nich som súťažil ako športovec, ktorý sa dostal na stupne víťazov. Na ďalších piatich hrách som sa zúčastnil v rôznych úlohách – ako divák, člen Svetovej vzpieračskej federácie a tréner tímu Spojených štátov. Počas týchto desaťročí som bol svedkom mnohých zmien v olympijskom dianí. Okrem miesta, kde sa konajú, boli olympijské hry obohatené aj o ďalšie charakteristiky. Vďaka televíznym prenosom sa môžu diváci dostať bližšie k športovcom, dokonca vidieť emócie na ich tvárach. Nové športy na programe olympijských hier pritiahli mladých divákov. A tak sme sa mohli oboznámiť s disciplínami, o ktorých sme predtým nepočuli. Otázka bezpečnosti zároveň zohráva čoraz dôležitejšiu úlohu, keďže žijeme v nepokojných časoch a v nepredvídateľnom svete.

Na olympijských hrách sa teda všetko mení. Všetko okrem olympijskej myšlienky a snov zúčastnených športovcov. Olympijské ideály sú v dnešnom svete dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Olympijské hry sú často aj priekopníkom zmien. Pojmy ako začlenenie, akceptovanie rozmanitosti a harmonické spolužitie sú súčasťou olympijského ducha už desaťročia, teda oveľa dlhšie, ako sa o nich začalo diskutovať v spoločnosti. Ako športovec a olympionik, ktorý pozná drinu spojenú s vrcholovým športom, sa však v prvom rade zameriavam na športovcov. Pre mnohých z týchto mladých športovcov sú olympijské hry všetkým, čo dáva zmysel ich životu a formuje ich sny. Z tohto dôvodu, a tiež pre mňa osobne, olympijské hry nie sú o výsledkoch, medailových tabuľkách alebo rebríčkoch. Ide o to vidieť výrazy na tvárach športovkýň a športovcov. Ich radosť aj smútok. Ich slzy aj nadšenie. Ide o ľudí, ktorí bojujú, aby prekonali samých seba.