Jedenásťročný Chorvát Jan Štuka zo Záhrebu má rázštep chrbtice a chodí len s pomocou podporného aparátu a rolátora, nebráni mu to však v tom, aby bol vynikajúcim športovcom. Okrem toho, že v roku 2023 získal cenu pre najlepšieho chorvátskeho mladého parabasketbalistu, pretekal aj v plávaní a v súčasnosti sa venuje behu na lyžiach. Vo voľnom čase hráva futbal s priateľmi. Góly dáva rukou. Jan a jeho matka Jasmina Bogdanović nám porozprávali o športových možnostiach pre deti so zdravotným postihnutím a vysvetlili nám, prečo sa k nim treba čo najmenej správať ako k niekomu, kto má osobitné potreby.
JAN:
Kedy si začal športovať a aké športy si doteraz vyskúšal?
Ako dvojročný som začal chodiť na plávanie. Keď som mal štyri, prešiel som do plaveckého klubu Natator medzi paraplavcov, kde som sa naučil všetky plavecké štýly a zúčastnil na viacerých súťažiach. V jedenástich som z klubu odišiel, pretože ma to už trochu nudilo.
Keď som mal osem, začal som sa venovať parabehu na lyžiach a hrať basketbal na invalidnom vozíku. Stále robím oboje, sú to teraz moje obľúbené športy.
Viackrát som si vyskúšal aj horolezectvo a bolo to super, ale nemám čas venovať sa pravidelne aj tomuto športu. Takisto som bol raz v lete na kurze bojového umenia Krav Maga. Bolo to super a chcel by som si to ešte niekedy znovu vyskúšať.
Aké ocenenia si získal a ktoré je pre teba najcennejšie?
S basketbalovým klubom sme toho vyhrali viac, ale najviac ma teší cena pre najlepšieho mladého športovca za rok 2023 v mojej kategórii, ktorú udeľuje Záhrebský parašportový zväz.
Ako vyzerá tvoj deň, keď máš tréning? Koľko času každý týždeň trénuješ?
Ráno idem školy. Po vyučovaní si najprv urobím domácu úlohu a idem von kamarátmi, večer mám tréning. Doteraz som mával raz do týždňa suchý lyžiarsky tréning, raz do týždňa basketbal a jeden- až dvakrát plávanie. Od tohto školského roka končím s plávaním a budem intenzívnejšie trénovať beh na lyžiach, dva- až trikrát týždenne.
V zime chodievam aj do lyžiarskeho tábora do Planice v Slovinsku a do niektorých rakúskych lyžiarskych stredísk. Mám rád tieto tábory, pretože tam chodia aj moji priatelia, takže okrem tréningov sa môžeme spolu aj zabaviť.
S basketbalom niekedy cestujeme na zápasy do iných chorvátskych miest. Minulú jeseň sme dokonca boli v Ríme a hrali sme proti basketbalovému tímu Lazia.
Máš nejaké športové idoly? Chcel by si sa niekedy zúčastniť na nejakej veľkej medzinárodnej športovej súťaži?
Mojím obľúbeným športovcom bol Luka Modrić, ale teraz nemám žiadne idoly, takže nesledujem výkony žiadneho športovca.
Veľmi by som chcel pretekať na medzinárodných športových súťažiach... Dúfam, že sa mi to podarí aj v basketbale, aj v lyžovaní.
JASMINA:
Koľko pozornosti sa v Chorvátsku dostáva športu pre deti so zdravotným postihnutím?
Ako rodič mám pocit že sa mu skutočne venuje veľká pozornosť. Bohužiaľ, rodičia nie sú dostatočne informovaní o možnostiach, a pritom kluby zúfalo hľadajú nových členov. Škoda, že je to tak. Vo väčších mestách je situácia, samozrejme, omnoho lepšia.
Má dieťa so zdravotným postihnutím dostatok príležitostí a stimulov na športovanie, alebo si to vyžaduje veľké zapojenie rodičov?
Deti majú príležitosti aj stimuly... ak si to ony a ich rodičia želajú. Ako som už povedala, rodičia nie sú dosť informovaní a niektorí z nich buď nechcú ďalšie záväzky, alebo sa boja, že sa ich dieťa pri športe zraní. Škoda, že majú takýto postoj. Navyše osoby so zdravotným postihnutím môžu športovať bezplatne a, podľa môjho názoru, je šport veľmi stimulujúci tak pre ich fyzické, ako aj pre duševné zdravie a určite aj pre sociálnu začlenenie. Nepovedala by som, že zapojenie rodičov je väčšie ako v prípade zdravých detí rovnakého veku. Samozrejme, existujú výnimky v závislosti od konkrétnej diagnózy: napríklad Jan ešte stále potrebuje, aby s ním do zimného lyžiarskeho tábora alebo na preteky mimo domu išiel jeden z nás, ale s vekom to bude pravdepodobne čoraz menej potrebné a, dúfame, že to napokon úplne prestane byť nutné. Cieľom je, aby sa vo všetkých týchto činnostiach stal nezávislým. Pravidelné tréningy absolvuje bez našej pomoci.
Čo by ste dodali ako rodič dieťaťa s osobitnými potrebami?
K týmto deťom sa treba čo najmenej správať ako k niekomu s osobitnými potrebami a treba ich zapájať do každodenných činností v závislosti od ich veku a schopností, aby sa aj ony samy takto vnímali. Budú samy seba vnímať ako normálne deti, ktoré robia niektoré veci „trochu inak“, ale robia ich. Jan jazdí na bicykli, ktorý má namiesto dvoch kolies tri. Pláva a potápa sa ako jeho rovesníci, len pri tom menej používa nohy, alebo ich nepoužíva vôbec. Hrá futbal so svojim tímom, ale strieľa na bránu rukou. „Dokážeme robiť všetko, ibaže niektoré vec robíme možno trochu inak“ – ak samy seba takto akceptujú, budú ich takto akceptovať aj ostatní.
Jedenásťročný Jan Štuka pochádza zo Záhrebu a v súčasnosti je v piatom ročníku základnej školy. Bol členom plaveckého klubu Natator. Je členom športových klubov KKI Záhreb (basketbal na invalidných vozíkoch) a Monoski klub Záhreb (lyžovanie pre osoby so zdravotným postihnutím), kde pravidelne trénuje parabeh na lyžiach.
Jasmina Bogdanović vyštudovala dizajn v Škole dizajnu na fakulte architektúry v Záhrebe. Dvadsať rokov pracovala v rôznych marketingových agentúrach. V súčasnosti pracuje na čiastočný úväzok a na diaľku v malom grafickom štúdiu, ktoré jej umožňuje sprevádzať Jana do lyžiarskych táborov a počas iných športových aktivít. Je tiež zanietenou cyklistkou, všade chodí na bicykli.
