EHSV usporiadal v decembri premietanie filmu Under the Grey Sky (Pod sivým nebom) o bieloruských novinároch, ktorí zaplatili vysokú osobnú cenu za informovanie o politických nepokojoch vo svojej krajine.

Prvý celovečerný film bielorusko-poľskej režisérky Mary TamkovičUnder the Grey Sky zachytáva srdcervúci príbeh bieloruskej novinárky Leny, ktorá skončila vo väzení po tom, ako naživo odvysielala tvrdý zákrok vlády proti pokojnej demonštrácii na Námestí zmien v Minsku. Dej sa odohráva v roku 2020, keď sa Bieloruskom prehnala bezprecedentná vlna protestov po zmanipulovaných voľbách, v ktorých bol Aleksander Lukašenko po šiesty raz zvolený za prezidenta.

Lena a jej kameramanka Olja sú zatknuté po tom, ako pokračujú v nakrúcaní protestov, hoci ich odhalil policajný dron. Po následnom absurdnom kafkovskom prekrútení reality je Lena najprv obvinená z „organizovania nepokojov a narušenia verejnej dopravy“ a vzápätí je proti nej vznesené obvinenie z vlastizrady. Z pôvodne sedem dní trvajúceho zadržania sa po tajnom súdnom procese stal osemročný trest odňatia slobody. Jej kolegyňa dostala dva roky. Lenin manžel Ilja, ktorému policajný režim takisto komplikuje život, sa zúfalo snaží dostať ju z väzenia a dokonca presvedčiť ju, aby priznala vinu výmenou za prepustenie na slobodu. Lena to však nedokáže urobiť.

Námetom pre film bol skutočný príbeh novinárov bieloruskej televíznej stanice Belsat Kaciaryny Andrejevovej, jej manžela Ihara Iljaša a jej kolegyne Darje Čulcovej. Zatiaľ čo Darja sa po dvoch rokoch dostala z väzenia na slobodu, Kaciaryna a Ihar sú stále vo väzení, pričom Kaciaryna si odpykáva predĺžený trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a tri mesiace. Nie sú zďaleka jediní: Bieloruská asociácia novinárov odhaduje, že na konci roka 2024 bolo za mrežami ešte 45 pracovníkov médií. Mnohí čelia tlaku aj po úteku do zahraničia.

Film mal svetovú premiéru na festivale Tribeca v New Yorku v júni 2024.

Film Under the Grey Sky bol 13. decembra premietnutý v priestoroch Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) za prítomnosti režisérky Tamkovič v rámci seminára o úlohe bieloruských nezávislých médií pri podpore odolnej a demokratizujúcej spoločnosti.

EHSV Info oslovil v súvislosti s filmom jeho režisérku Maru Tamkovič.

Do akej miery film zachytáva skutočné udalosti a osud Kaciaryny Andrejevovej? Použili ste nejaké skutočné zábery z protestov v roku 2020 a z jej súdneho procesu?

Skutočné zábery sú vo filme použité niekoľkokrát. Protest, ktorý hlavné postavy na začiatku filmu vysielajú, naozaj nakrúcala Kaciaryna Andrejeva a Darja Čulcova, takže ide o reálne zábery zakomponované do hranej scény. Zadržanie Ramana Bandarenku, ktoré hlavné protagonistky sledujú na svojom laptope, je tiež skutočným záznamom (poznámka redakcie: aktivista Raman Bandarenka bol ubitý na smrť maskovanými zločincami po tom, ako sa im snažil zabrániť strhnúť červené a biele stuhy symbolizujúce bieloruskú vlajku pred sovietskou okupáciou). Na konci filmu je ako epilóg zostrih Kaciaryniných živých prenosov z protestov.

Základná dejová línia je úzko spätá so skutočnosťou: spôsob, akým boli novinárky zadržané a stíhané, ako aj tresty, ktoré dostali. Mojím cieľom však nebolo ukázať presný prehľad udalostí, ale skôr zachytiť emocionálnu realitu pri voľbe, pred ktorou tí ľudia stáli, a bolestivých rozhodnutiach, ktoré museli urobiť. Postavy majú iné mená, aby bol medzi nimi a hlavnými vzormi určitý odstup, ale tiež aby boli diváci nútení zamyslieť sa nad týmto príbehom ako nad jedným z mnohých, ako o metafore pre to, čo sa stalo celému národu. 

Vie širšia verejnosť v Bielorusku, čo sa stalo Kaciaryne Andrejevovej a ďalším novinárom, ako je ona? Viete, koľko ľudí malo rovnaký alebo podobný osud?

V Bielorusku došlo k politickému zatýkaniu a represii v takom širokom rozsahu, že je ťažké o tom nevedieť. Najmenej 130 000 ľudí čelilo rôznym formám represií a po roku 2020 opustilo krajinu približne 500 000 ľudí. To je jednoducho príliš veľké množstvo na to, aby sa to dalo utajiť.

Oficiálny počet politických väzňov (obvinených alebo odsúdených na základe obvinenia z trestného činu) je v Bielorusku za posledné roky stabilný – ide asi o 1 300 osôb, avšak treba si uvedomiť, že stovky, ak nie tisíce, si už svoj trest odpykali, nektorí boli už prepustení a veľa novo odsúdených osôb sa bojí dovolávať sa statusu politického väzňa. Ide o premyslený reťazec represií, ktorý je v neustálom pohybe, pričom prepustených väzňov nahrádzajú noví. 

Čo Vás motivovalo k nakrúteniu tohto filmu? Čo by ste ním chceli docieliť?

Ako Bieloruska som pociťovala naliehavú potrebu niečo urobiť, keď bieloruský režim brutálne zakročil proti protestom v roku 2020. Ako bývalá novinárka som sa dokázala silne vcítiť do mojich postáv. Ako režisérka som videla silný, hlboko dojemný príbeh, ktorý som musela vyrozprávať. 

Čo by ste si želali, aby si divák odniesol ako hlavné posolstvo alebo hlavnú emóciu po zhliadnutí tohto filmu?

Skutočne dúfam, že sa ľudia trocha zamyslia na tým, čo je vlastne sloboda, akú môže mať cenu a či si naozaj vážia to, čo majú. Dúfam, že budú myslieť na Kaciu a Ihara a každého človeka, ktorý je vo väzení, pretože sloboda je niečo, čo veľa ľudí v Európe považuje za úplnú samozrejmosť. 

Čo by mala EÚ – jej inštitúcie, občianska spoločnosť, združenia novinárov, združenia pre ľudské práva a národné vlády – urobiť, aby pomohla?

Naliehavo vyzývam EÚ, aby nezabudla na Bielorusko a neodpisovala ho ako beznádejný prípad. Podpora zo strany EÚ umožňuje našej kultúre, médiám a občianskej spoločnosti prežiť pod týmto obrovským tlakom, a hoci sa to môže zdať ako dlhodobá investícia, oplatí sa to.