Sandra Parthie

Prelom, prechod, transformácia, štrukturálne zmeny – nepochybne žijeme v „zaujímavých“ časoch. Európania dnes čelia viacerým megatrendom súčasne – zmene klímy a potrebe dekarbonizovať naše hospodárstva; digitalizácii a potrebe prehodnotiť organizáciu pracoviska; deglobalizácii a potrebe zachovať si hospodársky význam.

V priemyselnom odvetví sa hospodárska súťaž stáva čoraz neľútostnejšou a globálnejšou. Európania sú už nejaký čas zvyknutí byť globálnymi tvorcami pravidiel, byť v popredí technologického vývoja a profitovať z čoraz väčšej úrovne sociálneho a hospodárskeho blahobytu. Všetky tieto „istoty“ sú však teraz ohrozené. Európe hrozí, že sa stane piatym kolesom na voze v novom globálnom poriadku s dominantným postavením Číny a USA.

„No a čo?“ môžu sa pýtať niektorí. Nuž, tu je pár dôvodov, prečo v skutočnosti ide o veľa: Európe chýbajú prírodné zdroje a po stáročia bol základom jej hospodárskej prosperity a sociálneho blahobytu medzinárodný obchod a prístup k zdrojom a ich využívanie, od striebra až po koreniny, ropu a plyn. Často dominovala nad svojimi obchodnými partnermi a stanovovala obchodné pravidlá a normy podľa svojich záujmov. Mohla si to dovoliť, pretože mala trhovú silu, bola konkurencieschopná a inovatívna.

Teraz sa situácia mení. Hoci EÚ pracuje na dobudovaní svojho jednotného trhu, pretrvávajú mnohé vnútorné prekážky a mnohé národné záujmy stoja v ceste tomuto procesu. A zatiaľ čo členské štáty vedú žabomyšie vojny pre regulačné detaily, celková trhová sila EÚ sa oslabuje, najmä v porovnaní s Áziou. Predpokladá sa, že najmenej 85 % hospodárskeho rastu do roku 2030 sa bude dosahovať mimo EÚ. To znamená na trhoch a podľa pravidiel a noriem, ktoré určujú iní, a kde európske hodnoty, od sociálnej ochrany po práva pracovníkov, sociálny dialóg, pracovné a environmentálne normy, nezohrávajú žiadnu úlohu. Znamená to takisto, že sa pre európske podniky a podnikateľov sťažuje prístup k tak veľmi potrebným zdrojom. Nielen preto, že sa zvyšuje celosvetový dopyt, a tým aj súperenie o tieto zdroje, ale aj preto, že sú na vzostupe protekcionizmus a donucovacie alebo odvetné opatrenia voči krajinám, podnikom a hospodárstvam. Tento vývoj ovplyvňuje prístup k zdrojom, ako sú vzácne zeminy a suroviny, ktoré náš výrobný priemysel potrebuje na svoju prevádzku a na to, aby dokázal poskytovať kvalitné pracovné miesta.

Požadovaním strategickej „autonómie“ sa tento problém nevyrieši. Zmeniť sa na protekcionistov a zamerať sa na ekonomickú sebestačnosť znamená vojsť do slepej uličky. Európa nedokáže byť autonómna, lebo nemá dostatočné zdroje. Musí pokračovať v boji za fungujúci systém medzinárodného obchodu.

Potrebuje však stratégiu, ako túto situáciu riešiť. Európa musí všade tam, kde je to možné, znížiť svoju jednostrannú závislosť, zmeniť modely spotreby a výroby náročné na zdroje, zvýšiť svoje spracovateľské kapacity a investovať do výrobných zariadení v odvetviach orientovaných na budúcnosť a do ich rozvoja, najmä pokiaľ ide o vysokohodnotný tovar, kde je nevyhnutné zachovať technologický a inovačný potenciál EÚ.

Udržateľnosť a klimatická neutralita sa preto oprávnene stávajú hlavnými zásadami našich hospodárskych činností. Hlavným faktorom ovplyvňujúcim konkurencieschopnosť Európy je energia – spôsob jej výroby a jej cena. Nedávny nárast cien energie je v súčasnosti najaktuálnejšou témou a spôsobuje nemalé starosti súkromným domácnostiam, ako aj priemyslu a politikom. V minulosti sa už ukázalo, že to môže mať znepokojujúce geopolitické dôsledky. Európa je stále vo veľkej miere závislá od externých výrobcov, pokiaľ ide o jej dodávky energie. Ak sa to zmení, bude to mať pozitívny vplyv na naše hospodárstva na viacerých úrovniach: investície do väčšieho množstva energie z obnoviteľných zdrojov a decentralizovaných dodávok energie podporia európskych výrobcov, zredukujú emisie CO₂, obmedzia závislosť od cenovo nestálych fosílnych palív a z dlhodobého hľadiska znížia ceny energie. Preto ide o politickú prioritu Európy.

EÚ však zároveň nie je monolitickým blokom. Schopnosť prispôsobiť sa týmto novým potrebám a eliminovať rušivé faktory sa teda v jednotlivých regiónoch a v jednotlivých členských štátoch výrazne líšia. Transformácia si vyžaduje investície do výskumu a inovácií, infraštruktúry, prilákania podnikov, do priaznivých výrobných a výrobných podmienok pre podniky, do nových technológií a materiálov. Ale aj do podporných opatrení pre pracovníkov a zamestnancov v odvetviach zasiahnutých štrukturálnymi zmenami, do vzdelávania, zvyšovania kvalifikácie a rekvalifikácie.

Nie všetky členské štáty sú rovnako vybavené na zvládnutie týchto výziev. Pandémia okrem toho prehĺbila nerovnosti medzi členskými štátmi a jednotlivé vlády majú zrazu na stole veľmi odlišné zoznamy úloh alebo priorít. Tieto rozdiely by však nemali zatieniť víziu politických lídrov – zmena klímy nebude čakať na ďalšie voľby, finančné prostriedky sú k dispozícii na digitálne a ekologické investície, a zlepšenie kapacít orgánov verejnej správy a dobrá správa vecí verejných nie sú čary, ale otázka politickej vôle. Občania si uvedomujú prebiehajúce štrukturálne zmeny. Na to, aby sme získali ich podporu pre politické opatrenia, ktoré umožnia tieto zmeny zvládnuť, budú potrebné okrem iného rozsiahle konzultačné a komunikačné činnosti, najmä so sociálnymi partnermi a zástupcami občianskej spoločnosti.

Sandra Parthie je riaditeľkou bruselskej kancelárie Nemeckého hospodárskeho inštitútu. Je členkou skupiny Zamestnávatelia Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru a spravodajkyňou stanoviska EHSV na tému Ako prispejú identifikované priemyselné ekosystémy k strategickej autonómii EÚ a dobrým životným podmienkam Európanov?.