Hélène Theunissen: „Umelec, ktorý nemôže tvoriť, pociťuje prázdnotu“

Táto pandémia spôsobila mnohé škody a doplatili na ňu aj umelci. Hoci divadlá mohli párkrát na krátky čas obnoviť svoju činnosť, sú opäť zatvorené. Mnohí herci, režiséri, hudobníci, tanečníci alebo javiskoví technici sa v tejto nečakanej situácii ocitli bez práce. A to vyvoláva hlavne strach z budúcnosti a vedie k hlbokej frustrácii.
Umelec, ktorý nemôže tvoriť, sa cíti prázdny a nepotrebný.

Tým, ktorí si myslia, že toto obdobie sa môže využiť na čítanie, písanie, prepracovanie starších projektov alebo prípravu nových, treba odkázať, že inšpirácia nefunguje na povel. V atmosfére neistoty a úzkosti sa umelcom hľadá ťažšie. Bola nám vnútená táto pauza, ktorá sa dá len veľmi ťažko zužitkovať, pretože ide o zastavený čas vytrhnutý z kontextu a nikto z nás si ho neželal. Táto situácia je pre umelcov veľmi zdrvujúca. A čím dlhšie trvá, tým viac na nich dolieha. Už tretíkrát v priebehu roka sa divadlá zatvárajú a predstavenia rušia.
 
Navyše to má finančné následky. Administratívne opatrenia ako nútená dovolenka síce pomáhajú, ale do praxe sa zavádzajú veľmi zdĺhavo a komplikovane. Peniaze prichádzajú na bankové účty len pomaly a príspevky počas tejto „nezamestnanosti z technických dôvodov“ pokrývajú len časť platu. Mnohí umelci sa tak ocitajú v neistej finančnej situácii.
 
Riaditelia divadiel nevedia, čo si majú počať pri zostavovaní programu a musia sa rozhodovať, či a ako presunúť na nasledujúce sezóny predstavenia, ktoré boli zrušené v dôsledku zdravotnej krízy. Nové projekty prídu pri zvažovaní na rad ako posledné. Divadlá, opery, kinematografia i organizácia podujatí sú ochromené. Vyhliadky sú neisté a táto situácia vyvoláva pocit úzkosti.

Je prakticky nemožné zachovať akú-takú usporiadanosť v tejto atmosfére neistoty.
 
Počúvať v médiách, že sme pre spoločnosť jedným z „nepodstatných“ sektorov, je nesmierne urážlivé, ale nastoľuje to aj mnoho otázok pre všetkých, ktorí pracujú v kultúrnej sfére. Do svojho povolania som vložila celý svoj život: počuť, že štát považuje všetku túto prácu za „nepodstatnú“, je ubíjajúce a demotivačné. Umelci sú teda na tom veľmi zle po finančnej i psychickej stránke.
 
Chceme sa znovu stať „podstatnými“!

Našťastie sú tu aj pozitívne veci. Veľká solidarita medzi umelcami. A nové technológie ponúkli niektorým umelcom nové formy prejavu. Bolo treba nájsť nové spôsoby existencie. Nič však nikdy nenahradí skutočnú prítomnosť umelca na scéne. Na živých predstaveniach je úžasná práve tá jedinečná a výnimočná komunikácia s publikom z mäsa a kostí. Na vytvorenie umelecky neopakovateľného momentu je nevyhnutná fyzická prítomnosť umelca a publika.
 
Ľudia začínajú pociťovať nedostatok kultúry, čo je tiež pozitívne. Keď sa kultúrne stánky opäť otvoria, myslím si, že verejnosť sa zmobilizuje inak než predtým, pretože si uvedomí, aká životne dôležitá je kultúra a že umelci majú zásadný význam pre kolektívnu slobodu a rozvoj. Ľudia to teda, dúfajme, budú chcieť možno využiť viac ako predtým.
 
Situácia v dôsledku krízy je v našich povolaniach komplikovaná v každom veku. No najdramatickejšia je pre mladých ľudí. V súčasnosti pracujem na Konzervatóriu so svojimi žiakmi, ktorí študujú herectvo, bez toho, aby som videla ich tváre. Veľmi tým trpia a sú frustrovaní. Tým, ktorí práve ukončili štúdium, sa v súčasnosti nedá nič ponúknuť. Nemajú viac prístup k profesijným sieťam. Po tejto kríze budú potrebovať veľkú podporu.
 
No toto pozastavenie činnosti zasiahlo umelcov všetkých generácií. Pretože čím má človek viac skúseností, tým väčšia je túžba byť na scéne. Tí najstarší sa obávajú, že ich už nikto nikdy neangažuje. Že toto obdobie bez práce pochová ich kariéru.
 
Každý z nás bojuje, koľko mu sily stačia. Sú i takí, ktorí sa zrútili a stratili všetku inšpiráciu. Iní zas majú dvojnásobnú energiu a pokúšajú sa robiť veci za každú cenu. Napríklad prostredníctvom sociálnych médií a nových technológií. A napokon sú i takí ako ja, ktorí sú jeden deň plní energie a nasledujúci deň im celkom chýba.

Hélène Theunissen