Keď som vstúpila do registračnej haly na COP27 v Šarm aš-Šajchu, ostala som úplne ohromená. Ohromená ľuďmi, podujatiami, rozmanitosťou a celým tým virvarom. Viete si predstaviť, aké to je, keď tisíce ľudí hovoria súčasne a nikto nepočúva toho druhého? Ťažko sa to opisuje.

Možno by sa situácia dala najlepšie prirovnať k biblickej babylonskej veži, keď ľudia zrazu začali hovoriť rôznymi jazykmi, a preto nemohli navzájom komunikovať, a tak spolupracovať na stavbe veže. Aj pre tohtoročnú konferenciu bolo výzvou, ako nájsť spoločnú reč v otázke, ktorá nás spája. Tisíce ľudí – každý s vlastným programom a jedinečným zameraním – sa rozprávali s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi vo svojich sociálnych bublinách. Oficiálne rokovania boli akosi zatienené atmosférou pripomínajúcou cirkus alebo jarmok, kde bolo pre krátkosť času alebo veľkú vzdialenosť ťažké nájsť už len miesto konania nejakého podujatia. Účasť na diskusiách sa musela naplánovať vopred a na náhodu sa mohlo ponechať iba zopár vecí.

Potrebujeme takýto druh podujatia? Prinášajú nám nádej? Podľa môjho názoru by podujatia takéhoto druhu mali mať lepšiu logistiku. Keďže však ide o jediné každoročné podujatie, kde sa stretáva toľko rôznych zainteresovaných strán, ktorých spája tá istá realita, rovnaké nadšenie a úprimné obavy o našu budúcnosť, musím povedať, že konferencia COP27 nám napriek tomu dodala nádej. Možno to bolo spôsobené spoločnou skúsenosťou s teplým novembrovým počasím, predraženým jedlom v prvom týždni alebo schôdzami v neskorých večerných hodinách. Možno to bolo príbehmi, ktoré sme počuli a vymenili si s ľuďmi z celého sveta. A možno to bolo uvedomením si skutočnosti, že ku strate a škodám spôsobeným zmenou klímy už dochádza všade a že už niet pochýb o tom, či treba konať.

Napriek hluku, cirkusovej aréne a obrovskému množstvu podujatí krátko po ľudovom plenárnom zasadnutí, na ktorom som sa zúčastnila ako delegátka siete YOUNGO a delegátka strany, som si zrazu uvedomila, že ak sa za niečo nepostavíte, prídete o všetko.

Boj proti zmene klímy nebude možné nikdy vyhrať v rokovacej sále, ale iba v teréne a vtedy, ak ho budeme vnímať ako kolektívnu vec. Spoločne môžeme zbúrať múry strachu ako kvapky vody, ktoré sa spájajú a vytvárajú rieky formujúce rokliny a hýbajúce horami. Musíme vytvárať spojenectvá, zaistiť viditeľnú demokratickú účasť a rešpektovať ľudské práva a dôstojnosť.
 
Nemôžeme robiť veci rovnako a očakávať iný výsledok. Ak nič neurobíme, cenou bude naša Zem. Je preto načase upustiť od naratívu „príliš málo, príliš neskoro“ a naopak urobiť obrovský, ambiciózny skok vpred tým, že sa budeme spoliehať na našu vieru v úspech, a zabezpečíme, aby boli strany skutočne odhodlané rešpektovať rozhodnutia prijaté na konferencii COP27 v Šarm aš-Šajchu.