Zsolt Kükedi, člen EHSV, Maďarsko  

Ako delegát z environmentálnej organizácie viem, že vo vzťahu k tejto ľudskej tragédii existuje len veľmi malý priestor pre úvahy o životnom prostredí, a že ľudia, ktorí sú priamo konfrontovaní s prílevom utečencov oceňujú aj ten najjednoduchší prejav záujmu, súcitu a ponuky aspoň minimálnej pomoci.

Vďaka svojej práci v oblasti regionálneho rozvoja som spoznal veľa starostov a vedúcich predstaviteľov regiónov, ktorí po vypuknutí vojny okamžite a nezištne ponúkli svoje komunitné domy a spoločné priestory utečencom. Objavil sa prípad obce so sotva 700 obyvateľmi, ktorá prijala viac ako sto Ukrajincov. Odvtedy im poskytuje stravu, strechu nad hlavou a zabezpečuje čisté oblečenie. Bezprostredne po vypuknutí vojny, keď som sa vrátil domov z plenárneho zasadnutia EHSV, som zaslal 18 členom miestnej samosprávy, starostom a predstaviteľom žúp vo východnom Maďarsku e-mail s otázkami o ich aktuálnej situácii a možnostiach pomoci zo vzdialenej Budapešti. Sám som sa neplánoval ponáhľať na hranicu, keďže v začiatkoch dokážu byť nadšení dobrovoľníci skôr prekážkou ako pomocou v humanitárnej práci.

Odpovedalo deväť z 18 ľudí, ktorých som oslovil. Ostatní pravdepodobne nemali čas čítať e-maily, alebo na ne odpovedať, čo je v tejto situácii úplne pochopiteľné. Tí, ktorí odpovedali, však povedali, že môj list ich upokojuje. Už len samotná skutočnosť, že sme si na nich spomenuli a že sa môžu na nás obrátiť im dobre padla. Niektorí požiadali o peniaze, pretože potrebovali obstarať prikrývky a čistiace prostriedky. Niektorí ma nasmerovali na miesta, ktoré žiadali o dary. Vo všeobecnosti však prisľúbili, že sa ozvú, ak sa situácia stabilizuje a už to nebudú finančne alebo osobne zvládať.

Zapojili sme sa aj do inej formy pomoci: vyzbierali sme zdravotnícky materiál a doručili ho tým, ktorí to v tejto situácii nevedeli získať. Z pracoviska mojej manželky sme doručili stomické vrecká. Stomické vrecká sú špeciálne vrecká pre ľudí, ktorí sa nedokážu zbaviť svojich telesných výlučkov prirodzene v dôsledku poruchy alebo choroby postihujúcej niektoré časti tráviaceho alebo močového traktu. Telesné výlučky odchádzajú cez otvor alebo stómiu na špecifickom mieste v brušnej stene. Pacienti potrebujú každý deň nové vrecko. Preprava týchto životne dôležitých vreciek bola niečo, čo sme neočakávali. Naše životy sú však dostatočne spletité na to, aby sme pochopili, že v takejto situácii musíme tiež darovať nezvyčajné dary.

Na schôdzach našej sekcie sme diskutovali o ukrajinsko-ruskej vojne a jej dopadoch. Bol som požiadaný, aby som pozval rečníka z bojiska a jadrového experta, aby sme dokázali pochopiť hrozbu, ktorá obklopuje ukrajinské jadrové elektrárne. Keďže vďaka svojej rozvojovej práci mám na Ukrajine veľa osobných známych, podarilo sa mi spojiť so Serhijom Prokopenkom, mladým mužom z Charkova, odborníkom na inovácie a podnikanie, konzultantom a ekonomickým výskumníkom. Ozval sa priamo z bojiska z bunkra v Charkove, kde sa schovával po bombardovaní oblasti krátko pred našou schôdzou. Striedal sa s maďarským jadrovým odborníkom, ktorý nasledoval po ňom, pretože sa zaseklo internetové pripojenie. Dr. Zsolt Hetesi, vedúci výskumný pracovník na Národnej univerzite verejnej správy, sa od roku 2005 venuje výskumu životného prostredia, energetiky a udržateľnosti. Predtým, ako jeden z vedúcich predstaviteľov výskumnej skupiny pre udržateľný rozvoj a zdroje, často rozprával o kríze vyplývajúcej z preľudnenia a nadmernej spotreby zdrojov. Ako expert na vyčerpávanie zdrojov hovoril o situácii, zraniteľnosti a riziku prípadnej jadrovej katastrofy v ktorejkoľvek zo štyroch jadrových elektrární na Ukrajine. Poslucháčov sa snažil ubezpečiť, že zatiaľ sa zdá, že svetu bezprostredne nehrozí žiadne nebezpečenstvo z týchto jadrových elektrární. Po tejto prezentácii vystúpil Serhij a keď hovoril, pocítili sme realitu vojny. Zožal veľký potlesk. Sekcia s ním úprimne sympatizovala a nedokázala sa sústrediť na bežné fungovanie.

Mám pocit, že je to aj humanitárna úloha: spojiť sa s ľuďmi, ktorí sú izolovaní vojnou, a zahodiť náš zdanlivý pocit bezpečia, aby nás mohla zasiahnuť tvrdá realita a pocítili sme, že môžeme niečo urobiť aj my, a to aj z diaľky.