V sobotu 26. februára 2022 o piatej ráno som sa spontánne s kolegom vybral na hranicu. V tom čase ruská invázia prebiehala už dva dni.

Takéto cesty sú každodenným chlebíčkom skúseného fotografa, ale aj tak cítim adrenalín ako vždy. Do Przemyślu cestujeme v miernej tme. Cestou sa nám minul benzín a stretávame veľa zmätených ľudí, ktorí sú v miernej panike.

Podarilo sa. Najskôr nás čaká hraničný priechod v Medyke. Je tu veľká dopravná zápcha, veľa zaparkovaných áut. Davy ľudí, ktorí čakajú na príbuzných a priateľov.

Prvá skupina. V živote som už videl veľa, ale z tohto výjavu mi zovrelo hrdlo. Idú mladé matky. Každá z nich tlačí kočík, ťahá kufor alebo drží za ruku dieťa. Pomáhajú im poľskí pohraničníci. Sú dojaté.

Všetko vyzerá trochu inak, než pred chvíľou na druhej strane hranice. Tu prichádzajúcich vítajú s radosťou, so slzami v očiach. Priatelia alebo rodina berie tieto mladé ženy do vlastných áut. Teraz sú v bezpečí. Neďaleko, vlastne hneď vedľa je skupina ukrajinských občanov, ktorí sa chcú vrátiť do vlasti. Sú to najmä muži. Budú bojovať s nepriateľom.

Potom idem na hraničný priechod v Korczowej. Večer na železničnú stanicu v Przemyśle a do prijímacieho strediska v hypermarkete.

A takto sa to opakuje tri dni.

Zakaždým je to iné. Čoraz viac utečencov a čoraz viac ľudí, ktorí chcú pomôcť. A naozaj pomáhajú. Situácia sa zdá byť pod kontrolou. Obchody fungujú, je elektrina a zatiaľ možno volať kamkoľvek. Narastajú zásoby oblečenia a jedla. Hodí sa všetko. Len správy z frontu sú čím ďalej strašnejšie.

Na ceste späť prechádza okolo nás kolóna vojenských vozidiel. Ide o vážnu vec. Koniec-koncov hneď za hranicami zúri skutočná vojna.

Z Ukrajiny uteká čoraz viac ľudí. Ich počet už dávno presiahol milión.

Väčšina z nich odchádza do veľkých miest. Tam potom žijú na železničných staniciach, štadiónoch a v strediskách pomoci.