„Po celý život ma fascinovala priepasť medzi zdaním a skutočnosťou. Veci nikdy nie sú presne také, ako sa javia,“ tvrdí Norman Davies.
EHSV info: EÚ sa ocitla bode zlomu, a preto pripravuje Konferenciu o budúcnosti Európy. Počas zmien, ku ktorým došlo súbežne s krízou spôsobenou pandémiou, sa objavili isté odstredivé sily, najmä v strednej a východnej Európe, ktoré môžu ohroziť európsku integráciu. Čo si o tom myslíte?
N. D.: Ako historik by som mal začať slovami, že sa vždy nachádzame v bode zlomu. Vždy sa niečo mení a vyvíja inak, než sa predpokladalo. Najväčšou zmenou z tých, ku ktorým došlo v západnej Európe za uplynulých päť rokov, je v skutočnosti odchod Spojeného kráľovstva z Únie. A podľa mňa sa Spojené kráľovstvo pomaly rozpadáva. Myslím, že čoskoro prestane ako také existovať a nahradí ho niečo iné. Pokiaľ ide o strednú Európu, netušili sme, že podstatná časť obyvateľstva bola nespokojná so zmenami po roku 1989 a samozrejme sme túto nespokojnosť nevedeli nijako pomenovať. V tom čase sme o populizme ani nechyrovali. Okrem toho sme si neuvedomovali, že veci, ktoré sa začali diať v Poľsku, mali svoju obdobu v iných krajinách. Vtedy ešte nebol prezidentom Trump a nehrozil žiaden brexit. Teraz už vieme, že sme sa mýlili. Tieto populistické trendy sa v podobnej forme vyskytujú v mnohých krajinách. Samotná Európska únia a medzinárodná stabilita vo všeobecnosti sú v súčasnosti veľmi spochybňované.
Na margo odstredivých síl v rámci EÚ by som povedal, že tieto sily, ktoré nepochybne existujú, nie sú sústredené len v Maďarsku a Poľsku. Možno ich nájsť aj v srdci eurozóny, pričom odkláňajú bohatšie krajiny severnej Európy od nestabilnejších ekonomík na juhu.
EHSV info: Hovoríme o Konferencii o budúcnosti Európy. Na čo by sa podľa Vás mala EÚ vo svojej činnosti najviac zamerať?
N. D.: Najdôležitejším prvkom je kultúra spolupráce, ktorá protirečí staršiemu názoru, že sa jednotlivé národy môžu riadiť svojim „égoisme sacré“, ako to kedysi nazvali Francúzi, t. j. posvätnou sebeckosťou jednotlivých krajín, ktorá bývala pravidlom. Druhá svetová vojna ukázala, že právo správať sa sebecky a bezohľadne sledovať „národné záujmy“ bolo (a stále je) ničivé pre všetkých. Kultúra spolupráce, ktorá je protikladom národného egoizmu, je najcennejším úspechom európskeho spoločenstva. Je dosť očividné, že niektoré vlády a skupiny sa chcú vrátiť k sledovaniu svojich národných záujmov. No ja som hlboko presvedčený, že sa mýlia. Ako hovorí jedno staré anglické príslovie: „Ak neťaháme za jeden povraz, odvisneme každý osve.“ Práve v jednote je totiž kľúč k pretrvaniu európskeho projektu a nášho dlhotrvajúceho mieru.
EHSV info: Prezident François Mitterrand a kancelár Helmut Kohl sa do dejín zapísali ako dve z najvýznamnejších politických osobností. Myslíte si, že existujú nejaké iné krajiny, ktorých vedúca sila by podobným spôsobom dokázala prekonať národný egoizmus? Môže byť niekto v EÚ takýmto lídrom?
N. D.: Nie. Domnievam sa, že vedenie v EÚ je slabé, videli sme to počas pandémie, ktorá nebola v Európe dobre zvládnutá. Francúzsko-nemecké vedenie mohlo mať zásadný význam na začiatku európskeho hnutia pred 50 rokmi. V európskom spoločenstve šiestich členských štátov boli Francúzsko a Nemecko zďaleka najväčšími členmi – nech nám to Taliansko prepáči – a bolo prirodzené, že Francúzsko a Nemecko, ktoré viedli proces povojnového zmierenia, mali dať projektu počiatočný impulz. No to už neplatí. Teraz má EÚ 27 členov a vyžaduje si väčšiu súdržnosť. Dúfajme, že sa objavia lídri iného pôvodu, nielen z Francúzska či Nemecka. Sú na to dobré dôvody.
Francúzsko je jednou z krajín, ktoré sú najviac ohrozené populizmom. Marine Le Pen pokračuje vo svojom ťažení a Emmanuel Macron nie je politicky veľmi silný. Je nepravdepodobné, že by Francúzsko mohlo prevziať vedenie. Podobne sa aj Nemecko nachádza v značne neprehľadnej situácii vzhľadom na odchod Angely Merkel. Európa musí veľmi rýchlo nájsť efektívne vedenie niekde inde. V opačnom prípade bude budúcnosť pripomínať skôr scénu z talkshow než akčný program.
EHSV info: Aký je Váš názor na úlohu občianskej spoločnosti v diskusii o budúcnosti Európy? Európska komisia a Európsky parlament zriadili 19. apríla 2021 platformu pre občanov, ktorých žiadajú, aby sa podelili o svoje očakávania a predstavy, pokiaľ ide o budúcnosť Európy. Akú úlohu môžu podľa Vás v tejto diskusii zohrávať občania?
N. D.: Spoločnosť samozrejme zohráva svoju úlohu, ale ako taká je zdrojom tisícok rôznych názorov a nikdy nemôže sama osebe účinne konať. Spoločnosť musia viesť politickí lídri, ktorí chápu obavy a túžby ľudí, ale ak toto vedenie chýba, samotná spoločnosť sa stáva obeťou šarlatánov a extrémistov. Isteže je dobré získať názory občanov, ale politická hra si vyžaduje viac. Spoločnosť musia inšpirovať a mobilizovať dynamickí lídri, strany, hnutia a samozrejme dobré nápady.
EHSV info: Čo si myslíte o možných výsledkoch Konferencie o budúcnosti Európy? Vidíte vyhliadky na pokrok počas francúzskeho predsedníctva? Pamätáte si, čo sa stalo po Európskom konvente v rokoch 2002 – 2003, ktorému predsedal prezident Giscard d’Estaing a ktorý viedol k vytvoreniu európskej ústavy s jediným výsledkom: že Francúzsko a Holandsko ju v roku 2005 v referende zamietli?
N. D.: Som historik, nie astrológ. Neviem vám povedať, čo sa stane v budúcnosti, ale konferencie väčšinou nie sú rozhodovacími orgánmi, pokiaľ nejde o výkonné konferencie ako tá jaltská alebo postupimská, na ktorých sa prijali dôležité medzinárodné rozhodnutia. Väčšina konferencií nastoľuje náladu, nastavuje politickú klímu, navodzuje atmosféru a povzbudzuje alebo odrádza účastníkov. Dobrá konferencia pri troche šťastia zlepší náladu a povzbudí vedúcich predstaviteľov, aby začali konať. No zriedkavo sa to podarí.
Áno, pamätám si dobre Giscarda d’Estainga. (Pochádzal z dediny v Auvergne, kde som mal niekoľko dobrých priateľov.) Možno však z odmietnutia ústavy EÚ viniť konvent? Bolo za tým viac. Niekto zanedbal svoje povinnosti.
EHSV info: Prvého mája uplynulo 17 rokov od rozšírenia EÚ: pristúpilo k nej 10 nových členských štátov a o niečo neskôr ďalšie tri. Aký je Váš názor na tento vývoj po sedemnástich rokoch?
N. D.: Toto rozsiahle rozšírenie prinieslo mnoho veľkých nádejí, konkrétne, že sa mier a prosperita, ktoré vládli v západnej Európe už počas predchádzajúcich troch-štyroch desaťročí, rozšíria aj na druhý koniec kontinentu – a v mnohých ohľadoch to bola pravda. A je veľmi ťažké uveriť, že niektoré krajiny, ktoré hlasovali za rozšírenie, za pristúpenie k EÚ s obrovskou podporou obyvateľstva, majú dnes vlády s úplne opačným presvedčením. Spomínal som už kultúru spolupráce ako protiklad národného egoizmu, ale toto ponaučenie si nevzali k srdcu všetci.
EHSV info: Ako britský občan žijete v súčasnosti v tretej krajine. Aké ponaučenia si Európa môže vziať z brexitu?
N. D.: Kiežby som to vedel. Podľa môjho názoru bol brexit hroznou chybou a pravdepodobne zničí krajinu, v ktorej som sa narodil. Okrem toho som aj poľským občanom a moja manželka je Poľka. Patríme do oboch táborov. Ako hovorievam svojim poľským priateľom, situácia v Poľsku môže byť zlá, ale nie je taká hrozivá ako vo Veľkej Británii. Poľsku v blízkej budúcnosti nehrozí rozpad, ale Spojenému kráľovstvu pravdepodobne áno. Pred niekoľkými dňami som mal online prednášku pre publikum z mesta Armagh v Severnom Írsku. Trend v Severnom Írsku smeruje k pripojeniu k (Írskej) republike. Brexit zničil zväzok s EÚ, ale zároveň ničí zväzok Anglicka so Severným Írskom a Škótskom, a keď na to príde, aj s Walesom. Hnacou silou brexitu bol od začiatku sebecký anglický nacionalizmus, no konečným výsledkom bude chudobnejšie, slabšie Anglicko, ktoré stratí podporu ostatných národov na našich ostrovoch. Čo nedrží spolu, sa rozpadne Domnievam sa, že všetky tieto populistické hnutia, pília konár stromu, na ktorom sedia, ako sa hovorí, čím samy seba vedú do záhuby. Zatiaľ neviem, ktorým smerom sa situácia v EÚ vyvíja, možno len konštatovať, že Únia má veľa problémov. Pred brexitom sa Spojené kráľovstvo a EÚ pretekali, „čo sa rozpadne skôr“. Po brexite viem, že tieto úbohé preteky vyhralo Spojené kráľovstvo: je nepravdepodobné, že by ho EÚ predbehla. Zo svojej ostrovnej perspektívy pociťujem závisť, že problémy Európy sú menej akútne ako naše problémy.
EHSV info: Sledujeme, ako prezident Joe Biden zvláda rýchle zmeny a reformy v Spojených štátoch amerických. Myslíte si, že by to mohlo mať dôsledky pre EÚ?
N. D.: Myslím, že áno. Porážka Donalda Trumpa bolo najväčšou ranou uštedrenou populizmu za posledných desať rokov. Trump bol svetovým lídrom populistov, tešil sa obdivu niektorých režimov v Európe, ktoré obdivovali spôsob, akým vymedzoval a hanobil existujúci poriadok, a predsa prehral. Prišiel Biden a počína si prekvapivo dobre. Času je málo a zatiaľ ťažko povedať, či sa mu podarí zásadne uspieť alebo nie. Želám mu dobrý vietor do plachiet. Ako viete, západný svet, Európa a Severná Amerika, predstavujú jeden politický a civilizačný blok a USA sú v tomto bloku najväčšou a najsilnejšou krajinou. Dianie v Amerika ovplyvňuje nás všetkých.
EHSV info: Moja posledná otázka: na čom teraz pracujete? Pripravujete azda novú knihu?
N. D.: Vždy pripravujem novú knihu. Môžem spomenúť dve. Jedna vyjde o pár dní vo vydavateľstve Penguin Books v Londýne. Je to životopis kráľa Juraja II, „kontinentálne dejiny“ britského vládcu, ktorý vládol v rokoch 1727 až 1760 a ktorého nazývam „George Augustus“. Bol zvrchovaným panovníkom zloženého štátu pozostávajúceho z troch častí, a to kráľovstva Veľkej Británie, Írskeho kráľovstva a nemeckého kurfirststva Braunschweig-Lüneburg, známeho ako hannoverské kurfirststvo. Bol významným kurfirstom, kniežaťom Svätej rímskej ríše s právom voliť cisára, a zároveň britským kráľom a vládol mnoho rokov v časoch, keď sa Británia stala najväčšou svetovou námornou veľmocou a zároveň hlavným propagátorom obchodu s otrokmi. Väčšina britských občanov vôbec netuší, že by britský panovník mohol byť zároveň vládcom kontinentálneho štátu. Preto som napísal krátku knihu, ktorá by mala spôsobiť dosť veľký rozruch.
Teraz, keď som už odovzdal knihu o tomto kráľovi, dokončujem dejiny rakúsko-uhorskej Haliče – jedného zo „zaniknutých kráľovstiev“, ktoré už neexistuje. Halič, ktorej územie sa v súčasnosti nachádza čiastočne v Poľsku a čiastočne na Ukrajine, obývali pred rokom 1918 tri veľké komunity Poliakov, Ukrajincov a Židov. No odkedy sa rozpadla, jej pamiatku skresľujú národné predsudky. Poliaci píšu o nej tak, ako keby bola poľská, Ukrajinci, ako keby bola hlavne ukrajinská; a židovskí historici niekedy vzbudzujú dojem, že Halič bola samostatnou židovskou planétou. Podľa môjho názoru si historickú Halič možno presne predstaviť a zrekonštruovať len spojením všetkých troch prvkov v rámci rakúsko-uhorského kontextu a ja snažím sa dosiahnuť želaný účinok tým, že dôsledne využívam súčasné záznamy i kroniky.
EHSV info: Ďakujeme za rozhovor.
N. D.: Aj ja Vám ďakujem! Bolo mi veľkým potešením.