Jacqua Delorsa, ktorý nás opustil 27. decembra 2023, si budeme pamätať ako najväčšieho, najefektívnejšieho a najvizionárskeho predsedu Európskej komisie, ktorý vedel predvídať budúci vývoj. Budeme si ho pamätať ako zakladateľa zjednotenej Európy, akými boli dávno pred ním Jean Monnet a Robert Schuman.

Predseda Komisie bol pred jeho nástupom len obyčajným európskym byrokratom, ale práve jeho zásluhou získala táto funkcia na význame a časom ju všetci uznali za rovnocennú s funkciou hlavy štátu a predsedu vlády. Počas desiatich rokov svojho pôsobenia vo funkcii – od roku 1985 do roku 1995 – aj vďaka podpore nemeckého kancelára Helmuta Kohla a francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, sa dôrazne a odhodlane zasadzoval za proces európskej integrácie. Najskôr ho bezodkladne obnovil, pričom jeho cieľom bolo do roku 1992 transformovať spoločný trh na skutočný jednotný trh, ktorého základom bude colná únia. Potom, keď bol samotný jednotný trh ešte len v štádiu realizácie, spustil svoj ďalší veľký projekt, ktorým bola menová únia. Zároveň pracoval aj na rozšírení právomocí Spoločenstva založením Európskej únie prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy.

Ako prvý sa tiež zaoberal „demokratickým deficitom“ Spoločenstva. Navrhol a dosiahol pridelenie väčších právomocí Európskemu parlamentu, najskôr prostredníctvom postupu spolupráce (ustanoveného v Jednotnom akte) a potom (počnúc maastrichtskou reformou) prostredníctvom spolurozhodovania, ktoré napokon prisúdilo štrasburskému zhromaždeniu skutočnú spoluzákonodarnú úlohu v otázkach, o ktorých Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

Cesta k strategickému cieľu jednotného trhu sa začala dvoma dokumentmi: správou o nákladoch spôsobených nečinnosťou na európskej úrovni, ktorá preukázala ekonomický prínos odstránenia zostávajúcich vnútorných regulačných prekážok, a prvou bielou knihou, v ktorej boli identifikované všetky legislatívne opatrenia (približne 200) potrebné na odstránenie týchto prekážok.

Delors od začiatku označil posilnenie európskych rozhodovacích mechanizmov a inštitúcií za základný nástroj na dokončenie projektu. Navrhol preto Jednotný európsky akt, prvú skutočnú reformu Rímskych zmlúv z roku 1957, ktorými boli založené Európske spoločenstvá (spoločný trh a Euratom), a presvedčil členské štáty, aby ju schválili (1987).

Jacques Delors následne zohral zásadnú úlohu pri novom vymedzení finančného rámca Spoločenstva, keď v rámci tzv. prvého Delorsovho balíka (1988 – 1992) došlo k výraznému zvýšeniu rozpočtových prostriedkov na 1,20 % celkového HDP členských štátov a v rámci druhého Delorsovho balíka (1993 – 1999) na 1,27 % a k výraznému zvýšeniu prostriedkov na „hospodársku a sociálnu súdržnosť“ (regionálne a štrukturálne politiky), ktoré sa považovali za nevyhnutný protipól zjednotenia vnútorného trhu. Ešte dôležitejšia však bola systémová zmena rozpočtového rámca EÚ, ktorý sa z ročného zmenil na strednodobý (sedemročný), a to od prijatia dvoch „Delorsových balíkov“.

Tým sa predišlo každoročnému opakovaniu vyčerpávajúcich finančných rokovaní medzi členskými štátmi, ktoré spomaľovali prácu európskych inštitúcií celé mesiace. Ďalším kľúčovým prvkom, ktorý Delors zaviedol do európskych politík, bol dôraz na sociálny rozmer (bol to on, kto okrem iného inicioval „sociálny dialóg“ medzi podnikmi, odbormi a európskymi inštitúciami). Jeho sociálny program, ktorý predpokladal aj harmonizáciu nástrojov na ochranu pracovníkov v prípade krízy a na boj proti tlaku na premiestňovanie výrobných činností, však patril k jeho nedokončeným dielam.

Najťažšiu porážku však utrpel v súvislosti so svojou druhou bielou knihou, ktorá sa týkala rastu, zamestnanosti a konkurencieschopnosti a ktorú v roku 1993 predstavil vo veľkom štýle ako posledný veľký projekt svojho funkčného obdobia. Išlo o návrh na oživenie a stimuláciu hospodárstva (mal byť financovaný sumou 20 miliárd eur počas 20 rokov) založený okrem iného na spoločnej emisii dlhu (8 miliárd eur ročne), ako aj na príspevkoch z rozpočtu Spoločenstva a pôžičkách od Európskej investičnej banky s cieľom podporiť výstavbu dopravnej a telekomunikačnej infraštruktúry a sériu ďalších hospodárskych a sociálnych iniciatív (v podstate predzvesť toho, čo sa o viac ako 20 rokov neskôr stalo nástrojom NextGenerationEU v reakcii na pandemickú krízu).

Tento plán, ktorý Európska rada najskôr privítala, neskôr ministri financií EÚ kritizovali a upustili od neho. Po desiatich rokoch na vrchole kariéry prišlo k poklesu popularity a vlne ústupu, počas ktorej mu vyčítali prílišné ambície, centralizujúci jakobinizmus a prehnanú reguláciu. Niektoré jeho myšlienky sa paradoxne neskôr opäť ujali, ako napríklad transeurópske siete alebo program SURE, ktorým sa podporili systémy ochrany pracovníkov pred stratou zamestnania a príjmu počas koronavírusovej krízy.