Začiatky športu pre osoby so zdravotným postihnutím siahajú do povojnového obdobia v rámci rehabilitačných cvičení. Bol to spôsob, ako zatraktívniť a spríjemniť fyzioterapiu. Hra a zábava pomohli ľuďom znovu objaviť radosť zo života v novom fyzickom stave po traumatickej udalosti alebo aj vo svojom tele, aké bolo od narodenia.
Začiatky športu pre osoby so zdravotným postihnutím siahajú do povojnového obdobia v rámci rehabilitačných cvičení. Bol to spôsob, ako zatraktívniť a spríjemniť fyzioterapiu. Hra a zábava pomohli ľuďom znovu objaviť radosť zo života v novom fyzickom stave po traumatickej udalosti alebo aj vo svojom tele, aké bolo od narodenia.
Ciele boli dva: posilniť fyzickú autonómiu ľudí a pomôcť im znovu získať skutočnú a pevnú identitu. Dnes možno povedať, že došlo k posunu od hry zameranej na rehabilitáciu k posilňovaniu postavenia. Inými slovami, posilnenie tých, ktorí sa cítili bezmocní alebo moc naozaj stratili. Moc sami nad sebou a svojimi vlastnými rozhodnutiami. Podstatu ľudských práv.
Prirodzený spôsob, ako to dosiahnuť, je prostredníctvom sociálneho vnímania ľudí, teda obrazu, ktorý vnímajú iní. Cesta k sebauzdraveniu vedie priamo do komunity, v ktorej ľudia žijú. Šport sa tak stáva prostriedkom na uplatnenie vlastných základných práv a dôstojnosti.
Cesta temnotou bola dlhá. Priekopníci 60. rokov 20. storočia boli hrdinami, ktorí predbehli svoju dobu. Boli však hrdinami na dlhej ceste z minulosti do súčasnosti. Dosiahnuť uznanie atletickej schopnosti paralympionikov nebolo jednoduché.
Jedna udalosť sa zapíše do dejín: olympijské hry v Soule v roku 1988. Boli vyvrcholením boja o uznanie vo svete športu, kde bola stigma tých, ktorí nezapadali do fyzických, zmyslových a duševných ideálov, taká silná, že predstavovala dokonca väčšiu prekážku než začlenenie do sveta práce, kde naopak prevládal predsudok o neproduktívnosti. Tieto olympijské hry boli historické, pretože Medzinárodný olympijský výbor chcel zaviesť súťaže pre športovcov so zdravotným postihnutím, ktorí by sa striedali so športovcami bez zdravotného postihnutia. Išlo o experiment, ktorý sa uskutočnil len raz, pretože v jeho pokračovaní bránili organizačné problémy, najmä z hľadiska dostupnosti. Táto voľba, i keď diskutabilná, viedla k vzniku paralympiády, ako ju poznáme dnes, ktorá náležite uznáva atletické úsilie každého paralympionika. Konečne sme vstúpili do sveta športu, ktorý je dostupný pre všetkých. Do novej éry.
Následne bolo potrebné zatraktívniť paralympijský šport pre veľký počet ľudí, ktorí šport sledovali buď naživo, alebo v televízii. V roku 1988 v Soule boli televízni komentátori natoľko nepripravení, že nepoznali favoritov ani v jednej disciplíne. Ako si možno predstaviť, výsledky boli katastrofálne. Časom sa športoví novinári naučili sledovať aktivity športovcov so zdravotným postihnutím. Bol to zásadný krok smerom k zmene prístupu,
ktorý nás privádza k ďalšej významnej udalosti, a to k olympijským hrám v Londýne v roku 2012. Boli perfektne zorganizované a sprevádzala ich intenzívna televízna kampaň najmä v Spojenom kráľovstve. Výsledkom boli plné štadióny pri každej disciplíne. Bol to aj okamih, keď sa niektorí športovci stali známymi vďaka novému prístupu k spravodajstvu. Rovnako ako ich olympijskí kolegovia.
Svet sa od 50. rokov 20. storočia zmenil. Všetky osoby so zdravotným postihnutím konečne cítia, že už nie sú neviditeľné. Dúfame, že cestu, ktorou sa tento príbeh uberal, bude možné zopakovať vo všetkých oblastiach života ľudí tak, ako sa uvádza v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím: „zmena paradigmy je potrebná“. V športe sa to napriek všetkému podarilo.
Investičný fond EÚ pre hospodársku odolnosť a udržateľnú konkurencieschopnosť
Aká je hodnota paralympijských hier a ako pomáhajú tieto a iné športové súťaže odstraňovať prekážky pre osoby so zdravotným postihnutím?
Člen EHSV Pietro Barbieri píše o histórii športových súťaží pre osoby so zdravotným postihnutím a o tom, ako dve olympiády – tie, ktoré sa konali v Soule v roku 1988 a v Londýne v roku 2012 – priniesli prepotrebnú zmenu vo vnímaní zdravotného postihnutia. Konečne sme vstúpili do sveta, kde je šport dostupný pre všetkých.
Jedenásťročný Chorvát Jan Štuka zo Záhrebu má rázštep chrbtice a chodí len s pomocou podporného aparátu a rolátora, nebráni mu to však v tom, aby bol vynikajúcim športovcom. Okrem toho, že v roku 2023 získal cenu pre najlepšieho chorvátskeho mladého parabasketbalistu, pretekal aj v plávaní a v súčasnosti sa venuje behu na lyžiach. Vo voľnom čase hráva futbal s priateľmi. Góly dáva rukou. Jan a jeho matka Jasmina Bogdanović nám porozprávali o športových možnostiach pre deti so zdravotným postihnutím a vysvetlili nám, prečo sa k nim treba čo najmenej správať ako k niekomu, kto má osobitné potreby.
Jedenásťročný Chorvát Jan Štuka zo Záhrebu má rázštep chrbtice a chodí len s pomocou podporného aparátu a rolátora, nebráni mu to však v tom, aby bol vynikajúcim športovcom. Okrem toho, že v roku 2023 získal cenu pre najlepšieho chorvátskeho mladého parabasketbalistu, pretekal aj v plávaní a v súčasnosti sa venuje behu na lyžiach. Vo voľnom čase hráva futbal s priateľmi. Góly dáva rukou. Jan a jeho matka Jasmina Bogdanović nám porozprávali o športových možnostiach pre deti so zdravotným postihnutím a vysvetlili nám, prečo sa k nim treba čo najmenej správať ako k niekomu, kto má osobitné potreby.
JAN:
Kedy si začal športovať a aké športy si doteraz vyskúšal?
Ako dvojročný som začal chodiť na plávanie. Keď som mal štyri, prešiel som do plaveckého klubu Natator medzi paraplavcov, kde som sa naučil všetky plavecké štýly a zúčastnil na viacerých súťažiach. V jedenástich som z klubu odišiel, pretože ma to už trochu nudilo.
Keď som mal osem, začal som sa venovať parabehu na lyžiach a hrať basketbal na invalidnom vozíku. Stále robím oboje, sú to teraz moje obľúbené športy.
Viackrát som si vyskúšal aj horolezectvo a bolo to super, ale nemám čas venovať sa pravidelne aj tomuto športu. Takisto som bol raz v lete na kurze bojového umenia Krav Maga. Bolo to super a chcel by som si to ešte niekedy znovu vyskúšať.
Aké ocenenia si získal a ktoré je pre teba najcennejšie?
S basketbalovým klubom sme toho vyhrali viac, ale najviac ma teší cena pre najlepšieho mladého športovca za rok 2023 v mojej kategórii, ktorú udeľuje Záhrebský parašportový zväz.
Ako vyzerá tvoj deň, keď máš tréning? Koľko času každý týždeň trénuješ?
Ráno idem školy. Po vyučovaní si najprv urobím domácu úlohu a idem von kamarátmi, večer mám tréning. Doteraz som mával raz do týždňa suchý lyžiarsky tréning, raz do týždňa basketbal a jeden- až dvakrát plávanie. Od tohto školského roka končím s plávaním a budem intenzívnejšie trénovať beh na lyžiach, dva- až trikrát týždenne.
V zime chodievam aj do lyžiarskeho tábora do Planice v Slovinsku a do niektorých rakúskych lyžiarskych stredísk. Mám rád tieto tábory, pretože tam chodia aj moji priatelia, takže okrem tréningov sa môžeme spolu aj zabaviť.
S basketbalom niekedy cestujeme na zápasy do iných chorvátskych miest. Minulú jeseň sme dokonca boli v Ríme a hrali sme proti basketbalovému tímu Lazia.
Máš nejaké športové idoly? Chcel by si sa niekedy zúčastniť na nejakej veľkej medzinárodnej športovej súťaži?
Mojím obľúbeným športovcom bol Luka Modrić, ale teraz nemám žiadne idoly, takže nesledujem výkony žiadneho športovca.
Veľmi by som chcel pretekať na medzinárodných športových súťažiach... Dúfam, že sa mi to podarí aj v basketbale, aj v lyžovaní.
JASMINA:
Koľko pozornosti sa v Chorvátsku dostáva športu pre deti so zdravotným postihnutím?
Ako rodič mám pocit že sa mu skutočne venuje veľká pozornosť. Bohužiaľ, rodičia nie sú dostatočne informovaní o možnostiach, a pritom kluby zúfalo hľadajú nových členov. Škoda, že je to tak. Vo väčších mestách je situácia, samozrejme, omnoho lepšia.
Má dieťa so zdravotným postihnutím dostatok príležitostí a stimulov na športovanie, alebo si to vyžaduje veľké zapojenie rodičov?
Deti majú príležitosti aj stimuly... ak si to ony a ich rodičia želajú. Ako som už povedala, rodičia nie sú dosť informovaní a niektorí z nich buď nechcú ďalšie záväzky, alebo sa boja, že sa ich dieťa pri športe zraní. Škoda, že majú takýto postoj. Navyše osoby so zdravotným postihnutím môžu športovať bezplatne a, podľa môjho názoru, je šport veľmi stimulujúci tak pre ich fyzické, ako aj pre duševné zdravie a určite aj pre sociálnu začlenenie. Nepovedala by som, že zapojenie rodičov je väčšie ako v prípade zdravých detí rovnakého veku. Samozrejme, existujú výnimky v závislosti od konkrétnej diagnózy: napríklad Jan ešte stále potrebuje, aby s ním do zimného lyžiarskeho tábora alebo na preteky mimo domu išiel jeden z nás, ale s vekom to bude pravdepodobne čoraz menej potrebné a, dúfame, že to napokon úplne prestane byť nutné. Cieľom je, aby sa vo všetkých týchto činnostiach stal nezávislým. Pravidelné tréningy absolvuje bez našej pomoci.
Čo by ste dodali ako rodič dieťaťa s osobitnými potrebami?
K týmto deťom sa treba čo najmenej správať ako k niekomu s osobitnými potrebami a treba ich zapájať do každodenných činností v závislosti od ich veku a schopností, aby sa aj ony samy takto vnímali. Budú samy seba vnímať ako normálne deti, ktoré robia niektoré veci „trochu inak“, ale robia ich. Jan jazdí na bicykli, ktorý má namiesto dvoch kolies tri. Pláva a potápa sa ako jeho rovesníci, len pri tom menej používa nohy, alebo ich nepoužíva vôbec. Hrá futbal so svojim tímom, ale strieľa na bránu rukou. „Dokážeme robiť všetko, ibaže niektoré vec robíme možno trochu inak“ – ak samy seba takto akceptujú, budú ich takto akceptovať aj ostatní.
Jedenásťročný Jan Štuka pochádza zo Záhrebu a v súčasnosti je v piatom ročníku základnej školy. Bol členom plaveckého klubu Natator. Je členom športových klubov KKI Záhreb (basketbal na invalidných vozíkoch) a Monoski klub Záhreb (lyžovanie pre osoby so zdravotným postihnutím), kde pravidelne trénuje parabeh na lyžiach.
Jasmina Bogdanović vyštudovala dizajn v Škole dizajnu na fakulte architektúry v Záhrebe. Dvadsať rokov pracovala v rôznych marketingových agentúrach. V súčasnosti pracuje na čiastočný úväzok a na diaľku v malom grafickom štúdiu, ktoré jej umožňuje sprevádzať Jana do lyžiarskych táborov a počas iných športových aktivít. Je tiež zanietenou cyklistkou, všade chodí na bicykli.
Pre takmer 500 ukrajinských športovcov padlých vo vojne, ktorú Rusko vedie proti ich krajine, sa sen o účasti na olympijských hrách alebo akejkoľvek budúcej športovej súťaži navždy rozplynul. Ukrajinská mimovládna organizácia BRAND UKRAINE v menej ich pamiatky rozpráva tragický príbeh šiestich zosnulých športovcov a pomocou umelej inteligencie ich vracia do života, hoci len na krátky čas. Rozprávali sme sa s Timom Makarovom, vedúcim sekcie pre digitalizáciu a obsah v rámci BRAND UKRAINE, ktorý nám vysvetlil, že hlavným zámerom projektu predstaveného na olympijských hrách v Paríži je, aby sa ľudia na chvíľu zastavili a zamysleli nad hodnotou ľudského života.
Pre takmer 500 ukrajinských športovcov padlých vo vojne, ktorú Rusko vedie proti ich krajine, sa sen o účasti na olympijských hrách alebo akejkoľvek budúcej športovej súťaži navždy rozplynul. Ukrajinská mimovládna organizácia BRAND UKRAINE v menej ich pamiatky rozpráva tragický príbeh šiestich zosnulých športovcov a pomocou umelej inteligencie ich vracia do života, hoci len na krátky čas. Rozprávali sme sa s Timom Makarovom, vedúcim sekcie pre digitalizáciu a obsah v rámci BRAND UKRAINE, ktorý nám vysvetlil, že hlavným zámerom projektu predstaveného na olympijských hrách v Paríži je, aby sa ľudia na chvíľu zastavili a zamysleli nad hodnotou ľudského života.
Ako vznikla myšlienka projektu?
Nápad vznikol v berlínskej agentúre BBDO. Navrhli rámcovú koncepciu, myšlienku ukázať tragický osud ukrajinských športovcov, ktorí sa nemohli zúčastniť na olympijských hrách. Prišli za nami s koncepciou a my sme myšlienku rozvinuli a rozšírili okruh partnerov so zapojením ukrajinských ministerstiev mládeže a športu a zahraničných vecí a kancelárie prezidenta Ukrajiny. Spolupracovali sme na konečnom návrhu projektu, zatiaľ čo technickú časť realizovala spoločnosť BBDO. Vytvorili sme komunikačnú stratégiu, zabezpečili distribúciu obsahu a poskytli právnu podporu. Projekt bol predstavený v oficiálnom ukrajinskom olympijskom dome v Paríži – Volia House – a zapojili sa doň aj influenceri.
Aké ťažké bolo zozbierať príbehy a vytvoriť video? Aké techniky sa použili na „oživenie“ protagonistov?
Samotná myšlienka je veľmi jednoduchá a jasná – porozprávať príbehy ukrajinských športovcov, ktorí tragicky zahynuli, a vytvoriť ich digitálne avatary. Bolo to veľmi náročné. Použili sme hlasové záznamy, digitalizovali ich, použili sme archívne fotografie a videomateriály a všetko sme spracovali pomocou umelej inteligencie. Cieľom bolo, aby digitálna kópia osoby vyzerala veľmi živo a pôsobila veľmi realisticky, no zároveň aj surealisticky. To bolo naším zámerom. Ich príbehy sú sami o sebe veľmi silné a umelá inteligencia ich ešte umocňuje, čo nikoho nenecháva ľahostajným. Budem úprimný – tento projekt je veľmi na hrane. Keď sme o tom diskutovali, obávali sme sa, že nás ľudia nepochopia, že ich to odradí a neuvidia hrdosť, bezbrannosť, bolesť a zúfalstvo, ktoré vnášame do slov mŕtvych športovcov. Projekt predstavuje veľmi jednoduchú myšlienku: ľudia, ktorí úprimne milujú svoju krajinu, ktorí chcú žiť a dosahovať svoje ciele, sa stávajú rukojemníkmi určitých okolností a ich sny, plány a životy sa rozplynú. Nemalo by sa na nich zabudnúť. Všetko niečo stojí a často sú to ľudské životy a osudy.
Pre rodiny zabitých športovcov musela byť účasť na projekte a zhliadnutie videí veľmi bolestivé. Aká bola ich reakcia na konci?
Samozrejme, tento projekt sa mohol zrealizovať len so súhlasom najbližších príbuzných. Tento bod je veľmi dôležitý: ukázali sme im, vysvetlili a názorne predviedli, čo budeme robiť. Na zozname sme mali niekoľko desiatok príbehov, ale nakoniec sme vybrali len šesť. Zložité rokovania trvali niekoľko týždňov. Keď sme však rodičom ukázali konečný výsledok, nemohli potlačiť slzy. Povedali: „Ďakujeme, je to výnimočné. Pomôže nám to zachovať si spomienku na naše dieťa.“ Pokiaľ viem, ani jeden neľutuje svoju účasť. Podpísali sme všetky potrebné právne dokumenty a až potom sme projekt spustili. Do olympijských hier bolo všetko pripravené a počas dvoch týždňov sme premietali šesť mimoriadnych príbehov. Takýto úspech sme nečakali – reakcia na projekt prekročila všetky naše očakávania. No zároveň nás to neprekvapuje, keďže v modernom svete globálnej komunikácie skutočné príbehy vyvolávajú komplexné a protichodné emócie.
Čo je hlavným posolstvom tohto projektu? Čo si podľa Vás diváci odnesú po zhliadnutí videí?
V BRAND UKRAINE sa snažíme šíriť pravdu o Ukrajine a každodennú realitu v podmienkach ruskej agresie, a to prostredníctvom ľudských príbehov. Som si istý, že najlepšie vyjadrujú našu bolesť, hrdosť, odhodlanosť, výhry aj prehry, to, čo z nás robí ľudí, silný a odvážny národ. To je naše poslanie – nechceme o Ukrajine len hovoriť, ale zároveň dosiahnuť, aby si získala priazeň celého sveta. Chceli by sme pripraviť viac takýto silných projektov, ktoré si získajú srdcia ľudí a poskytnú príležitosť zastaviť sa a zamyslieť nad hodnotou ľudského života.
Videá a fotografie si môžete pozrieť tu a na Instagrame:
Tim Makarov je vedúcim sekcie pre digitalizáciu a obsah v organizácii BRAND UKRAINE. Už 20 rokov sa venuje žurnalistike, marketingu a digitálnej komunikácii. Jeho poslaním je rozprávať príbehy a vytvárať projekty, ktoré menia svet k lepšiemu.
