Občianska spoločnosť, to sú, stručne povedané, zoskupenia, ktoré sú schopné samy sa organizovať, definovať svoje ciele a dosahovať ich. V demokratických systémoch sú skupiny občianskej spoločnosti početné a rôznorodé, aby čo najviac reprezentovali rozmanitosť názorov a postojov svojich členov. V nedemokratických režimoch sú mimovládne organizácie najčastejšie v opozícií voči vládnej garnitúre. Občianska spoločnosť môže konať prostredníctvom aktívneho občianstva a snahy spolupracovať v prospech spoločného blaha bez ohľadu na štátne inštitúcie.

Keď bola pri moci strana Právo a spravodlivosť (PiS), organizácie občianskej spoločnosti sa zmobilizovali proti zavádzaným zmenám ohrozujúcim štátny systém a ochranu ľudských práv. Od roku 2016 do roku 2022, ako sa uvádza v správe Helsinskej nadácie pre ľudské práva s názvom „Tlak a mobilizácia. Občianska spoločnosť a kríza právneho štátu“, zorganizovali mimovládne komunity mnohé masové protesty na obranu právneho štátu a porušovaných ústavných hodnôt, pričom ponúkali právnu pomoc skupinám, ktorým hrozí diskriminácia alebo utláčanie. Mimovládny sektor neustále hľadal nové spôsoby účasti na rozhodovacích procesoch vrátane účinných koalícií na voľbu ombudsmana, detského ombudsmana alebo panelových diskusií občanov.

Výsledky parlamentných volieb, ktoré sa konali 15. októbra 2023, svedčia o sile občianskej spoločnosti v Poľsku. Historická účasť 74,38 % voličov a skutočnosť, že opozičné skupiny získali prevahu, sú dôkazom účinnej občianskej mobilizácie, ktorá viedla k zmene vlády. Kandidáti strany Právo a spravodlivosť získali 35,38 % hlasov. I tak táto strana vyhrala parlamentné voľby, no hoci bola prvou stranou od roku 1989, ktorej sa to podarilo tretíkrát za sebou, na rozdiel od volieb v rokoch 2015 a 2019 však tentoraz nezískala väčšinu kresiel potrebnú na vytvorenie vlády. Do Sejmu sa dostali aj Občianska koalícia (30,7 %), Tretia cesta PSL-PL (14,4 %), Nová ľavica (8,61 %) a Konfederácia slobody a nezávislosti (7,16 %). Tri koaličné hnutia (Občianska koalícia, Tretia cesta PSL-PL a Nová ľavica) získali spoločne 51,72 % hlasov, čo im dalo väčšinu potrebnú na vytvorenie vlády. Vláda s premiérom Donaldom Tuskom bola vytvorená na druhý pokus.

Ani jeden z prieskumov nepredpokladal takú vysokú volebnú účasť. Treba pripomenúť, že v parlamentných voľbách v roku 2019 to bolo 61,74 % a v historických voľbách v roku 1989 62,7 %. Túžba po zmene, spôsobená dlhodobou spoločenskou frustráciou, ako dokazujú výsledky štúdie (napr. CBOS, Nadácia Batoryho) motivovali občanov, aby sa zúčastnili na voľbách. Treba poznamenať, že pred voľbami bolo vidieť silnú mobilizáciu spoločnosti. Okrem iného si rekordný počet voličov požiadal o osvedčenie umožňujúce voliť mimo svojho bydliska (960 tisíc ľudí do 12. októbra, 15.00 hod. zmenilo miesto hlasovania a približne 1,2 milióna osôb podalo takúto žiadosť). O hlasovanie na diaľku požiadal takmer dvojnásobok Poliakov žijúcich v zahraničí (až 600 tisíc v porovnaní s 350 tisícmi v predchádzajúcich voľbách v roku 2019).

Ďalším faktorom, ktorý prispel k väčšej mobilizácii občanov, aby sa zúčastnili na parlamentných voľbách, mohlo byť oznámenie a usporiadanie celoštátneho referenda. Na referende sa zúčastnilo 40,91 % voličov, a preto bol jeho výsledok nezáväzný. Ďalším dôležitým prvkom mobilizácie boli početné akcie mimovládnych organizácií na podporu účasti na voľbách. Pozornosť si zasluhujú najmä tie, ktoré sa zameriavali na ženy a mladých ľudí (Iniciatíva Hlas žien – Tvoja voľba, Iniciatíva Východ – „Už sme boli ticho“, SexEd – „Je to tvoje rozhodnutie“), ktoré prispeli k zvýšeniu volebnej účasti. V parlamentných voľbách v roku 2019 odovzdalo svoj hlas 61,5 % žien a 60,8 % mužov. Účasť mladých ľudí vo veku 18 – 29 rokov bola 46,4 %. V roku 2023 prišlo voliť viac žien (73,7 %) než mužov (72,0 %) a 68,8 % mladých ľudí (18 – 29 rokov). Organizácie občianskej spoločnosti rozbehli počas volebnej kampane aspoň 20 iniciatív na zvýšenie volebnej účasti.

Tieto kampane sa uskutočnili najmä na internete, ale niektoré sa objavili aj v televízii, rozhlase a dokonca aj v kinách. Vďaka zapojeniu známych osobností, influencerov, hercov a verejných činiteľov bolo možné lepšie osloviť rôzne publikum. Podľa prieskumu CBOS z októbra 2023 s názvom „Volebné motivácie a rozhodnutia 2023“ sa väčšina voličov (spolu 70 %) rozhodla, koho bude voliť prinajmenšom niekoľko týždňov pred voľbami. Ostatní to urobili neskôr – počas posledného týždňa pred voľbami – (celkovo 28 %), a niektorí dokonca až v deň volieb 9 % a 4 % deň pred voľbami. Pre voličov Občianskej koalície (KO) bol obzvlášť dôležitý postoj tohto zoskupenia k Európskej únii (80 %). Želanie zmeniť vládnu garnitúru (77 %) sa takmer rovnako často uvádzalo ako dôvod hlasovania za KO. Veľká časť voličov tejto formácie (64 %) sa domnieva, že KO predstavuje hodnoty a zásady, ktoré sú im blízke. Voliči PiS hlasovali za túto stranu, pretože mali pocit, že zastupuje ich záujmy („dbá o ľudí ako oni“ – 66 %), ako aj hodnoty a zásady, ktoré vyznávajú (62 %). Zároveň si pochvaľovali dovtedajšie vládnutie tejto strany (64 %), ako aj jej hospodársky program (59 %).

Už v júni 2024 si bude Poľsko voliť svojich poslancov Európskeho parlamentu. Voľby do EP možno vnímať ako pokračovanie volebného cyklu, ktorý sa začal parlamentnými voľbami v roku 2023, keďže komunálne voľby sa v Poľsku uskutočnia v apríli 2024. Európska téma bude prítomná aj v kampani miestnych samospráv, i keď v menšej miere ako počas parlamentných volieb. Okrem toho 20. výročie pristúpenia Poľska k EÚ môže mať mobilizačný efekt na účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu. Treba pripomenúť, že v posledných voľbách do EP v roku 2019 dosiahla účasť v Poľsku 45,68 %.

Poľky a Poliaci vyjadrujú silnú podporu členstvu Poľska v Európskej únii. Podľa štúdie CBOS z apríla 2023 je 85 % za členstvo v EÚ. Toto percento sa znížilo, hoci zostáva naďalej veľmi vysoké (85 %). Každý desiaty opýtaný je proti členstvu Poľska v EÚ (10 %). Každá dvadsiata osoba nemá na túto tému názor (5 %).

Treba mať na pamäti, že voľby do Európskeho parlamentu sa budú odohrávať v tieni viacerých kríz, o. i. prebiehajúcej vojny na Ukrajine, klimatickej krízy, hospodárskej krízy a rozmachu pravicového populizmu. Vzhľadom na očakávané zintenzívnenie dezinformačných činností bude preto dôležité, aby sa vo volebnej kampani uplatňovala účinná a súdržná komunikačná politika prispôsobená jednotlivým skupinám voličov. Vzhľadom na napätú medzinárodnú situáciu zástancovia Európskej únie vkladajú do tohto spoločenstva nádej, že nám zaručí bezpečnosť.

Małgorzata Molęda-Zdziech

Vysoká škola ekonomická, Varšava – Team Europe Direct Poland

Od decembra uverejňujeme v rubrike „Ja idem voliť. A čo vy?“ názory našich hostí na voľby do Európskeho parlamentu. Tentokrát je našou hostkou Malgorzata Molęda-Zdziech, poľská sociologička, politologička a aktívna komentátorka udalostí v Poľsku.

Je vedúcou katedry politických štúdií na Vysokej škole ekonomickej vo Varšave a zástupkyňou rektora pre spoluprácu s Európskou úniou. Vo svojom článku komentuje významnú úlohu poľskej občianskej spoločnosti pri ovplyvňovaní výsledku posledných poľských národných volieb v októbri 2023. Poukazuje tiež na jednu z priorít budúceho poľského predsedníctva Rady EÚ, ktorá sa týka úlohy občianskej spoločnosti pri ochrane právneho štátu. (ehp)

Jacques Delors nás opustil po dlhom živote aktívnej angažovanosti, no plody jeho práce s nami zostávajú. Priamo prispel k vybudovaniu dôležitých oblastí európskeho projektu, z ktorých dodnes profitujeme, ako je jednotný trh, schengenský priestor, Erasmus, euro, Kohézny fond. Za európskym dielom sa skrýva etika konania.

Jacques Delors dal verenej angažovanosti punc vznešenosti. Tento aktivista, ako sa rád skromne označoval, sa pri svojej činnosti v združeniach, odborových zväzoch a neskôr v politickej sfére inšpiroval najmä myšlienkou personalizmu Emmanuela Mouniera. Vďaka svojej hlbokej kresťanskej viere, ktorú však navonok nepredvádzal, videl v každom jedinečnú osobnosť, ktorá je súčasťou siete spoločenských väzieb. Uvedomoval si, že táto sieť je absolútne nevyhnutná pre akékoľvek kolektívne úsilie.

Tohto sociálneho demokrata znepokojoval vzostup individualizmu. Spoliehal sa na angažovanosť v spoločnosti, v ktorej každý plní svoju úlohu v záujme spoločného blaha. Jeho meno je neoddeliteľne späté s konzultáciami, spoločným riadením, kolegialitou a inými formami kolektívnej činnosti, ktoré presadzoval a požadoval. Prikladal preto veľký význam Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, ku ktorých vzniku prispel. Rešpektoval sprostredkovateľov a veril v úprimný sociálny dialóg v duchu kompromisu.

Tento dialóg uplatňoval na európskej úrovni, kde ho rozšíril aj na dialóg s predstaviteľmi náboženstiev. Jacques Delors nebol spasiteľom. Hoci bol samouk, nepovažoval sa za človeka, ktorý sa vypracoval sám. Vnímal sám seba skôr ako osobu, ktorú rozvíjali ľudia okolo neho a ktorá sa rozvíjala spolu s nimi. Tento osobný rozvoj sa zakladal na tom, že sa angažoval. Jeho myšlienky sa neustále vyvíjali a inšpirovali spätnou väzbou, ktorú dostával v súvislosti so svojou činnosťou. Tento zásadový muž s presvedčením hlboko zakoreneným v jeho zanietenej viere však nebol väzňom limitovanej ideológie. Pri každom kroku vpred jasne vychádzal z reality, z pochopenia situácií a z úcty k národným tradíciám.

Pre neho bola dôležitejšia skutočnosť než myšlienka, ktorú však vedel presadiť, ak to bolo potrebné. Preto bol schopný uchopiť myšlienku jednotnej meny a zároveň hneď od začiatku podporovať zjednotenie Nemecka, čo sa po páde Berlínskeho múru stalo nevyhnutnosťou. Je pravda, že svet a jeho súčasné nepokoje nezodpovedajú Európe v ére Jacquesa Delorsa. Úspechy, ktoré dosiahol, ako je vnútorný trh, sa musia prispôsobiť a dokončiť vzhľadom na významné hrozby. Sú však základom, o ktorý sa môže oprieť naša činnosť v súčasnosti. A pri diskusiách by sa európski lídri mohli inšpirovať jeho inkluzívnym, jasným prístupom k realite a jeho zásadovou nezlomnosťou v kombinácii s jeho ochotou robiť kompromisy s cieľom spoločne napredovať.

Sébastien Maillard, osobitný poradca a bývalý riaditeľ (v rokoch 2017 – 2023) Inštitútu Jacquesa Delorsa

Jacqua Delorsa, ktorý nás opustil 27. decembra 2023, si budeme pamätať ako najväčšieho, najefektívnejšieho a najvizionárskeho predsedu Európskej komisie, ktorý vedel predvídať budúci vývoj. Budeme si ho pamätať ako zakladateľa zjednotenej Európy, akými boli dávno pred ním Jean Monnet a Robert Schuman.

Predseda Komisie bol pred jeho nástupom len obyčajným európskym byrokratom, ale práve jeho zásluhou získala táto funkcia na význame a časom ju všetci uznali za rovnocennú s funkciou hlavy štátu a predsedu vlády. Počas desiatich rokov svojho pôsobenia vo funkcii – od roku 1985 do roku 1995 – aj vďaka podpore nemeckého kancelára Helmuta Kohla a francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, sa dôrazne a odhodlane zasadzoval za proces európskej integrácie. Najskôr ho bezodkladne obnovil, pričom jeho cieľom bolo do roku 1992 transformovať spoločný trh na skutočný jednotný trh, ktorého základom bude colná únia. Potom, keď bol samotný jednotný trh ešte len v štádiu realizácie, spustil svoj ďalší veľký projekt, ktorým bola menová únia. Zároveň pracoval aj na rozšírení právomocí Spoločenstva založením Európskej únie prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy.

Ako prvý sa tiež zaoberal „demokratickým deficitom“ Spoločenstva. Navrhol a dosiahol pridelenie väčších právomocí Európskemu parlamentu, najskôr prostredníctvom postupu spolupráce (ustanoveného v Jednotnom akte) a potom (počnúc maastrichtskou reformou) prostredníctvom spolurozhodovania, ktoré napokon prisúdilo štrasburskému zhromaždeniu skutočnú spoluzákonodarnú úlohu v otázkach, o ktorých Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

Cesta k strategickému cieľu jednotného trhu sa začala dvoma dokumentmi: správou o nákladoch spôsobených nečinnosťou na európskej úrovni, ktorá preukázala ekonomický prínos odstránenia zostávajúcich vnútorných regulačných prekážok, a prvou bielou knihou, v ktorej boli identifikované všetky legislatívne opatrenia (približne 200) potrebné na odstránenie týchto prekážok.

Delors od začiatku označil posilnenie európskych rozhodovacích mechanizmov a inštitúcií za základný nástroj na dokončenie projektu. Navrhol preto Jednotný európsky akt, prvú skutočnú reformu Rímskych zmlúv z roku 1957, ktorými boli založené Európske spoločenstvá (spoločný trh a Euratom), a presvedčil členské štáty, aby ju schválili (1987).

Jacques Delors následne zohral zásadnú úlohu pri novom vymedzení finančného rámca Spoločenstva, keď v rámci tzv. prvého Delorsovho balíka (1988 – 1992) došlo k výraznému zvýšeniu rozpočtových prostriedkov na 1,20 % celkového HDP členských štátov a v rámci druhého Delorsovho balíka (1993 – 1999) na 1,27 % a k výraznému zvýšeniu prostriedkov na „hospodársku a sociálnu súdržnosť“ (regionálne a štrukturálne politiky), ktoré sa považovali za nevyhnutný protipól zjednotenia vnútorného trhu. Ešte dôležitejšia však bola systémová zmena rozpočtového rámca EÚ, ktorý sa z ročného zmenil na strednodobý (sedemročný), a to od prijatia dvoch „Delorsových balíkov“.

Tým sa predišlo každoročnému opakovaniu vyčerpávajúcich finančných rokovaní medzi členskými štátmi, ktoré spomaľovali prácu európskych inštitúcií celé mesiace. Ďalším kľúčovým prvkom, ktorý Delors zaviedol do európskych politík, bol dôraz na sociálny rozmer (bol to on, kto okrem iného inicioval „sociálny dialóg“ medzi podnikmi, odbormi a európskymi inštitúciami). Jeho sociálny program, ktorý predpokladal aj harmonizáciu nástrojov na ochranu pracovníkov v prípade krízy a na boj proti tlaku na premiestňovanie výrobných činností, však patril k jeho nedokončeným dielam.

Najťažšiu porážku však utrpel v súvislosti so svojou druhou bielou knihou, ktorá sa týkala rastu, zamestnanosti a konkurencieschopnosti a ktorú v roku 1993 predstavil vo veľkom štýle ako posledný veľký projekt svojho funkčného obdobia. Išlo o návrh na oživenie a stimuláciu hospodárstva (mal byť financovaný sumou 20 miliárd eur počas 20 rokov) založený okrem iného na spoločnej emisii dlhu (8 miliárd eur ročne), ako aj na príspevkoch z rozpočtu Spoločenstva a pôžičkách od Európskej investičnej banky s cieľom podporiť výstavbu dopravnej a telekomunikačnej infraštruktúry a sériu ďalších hospodárskych a sociálnych iniciatív (v podstate predzvesť toho, čo sa o viac ako 20 rokov neskôr stalo nástrojom NextGenerationEU v reakcii na pandemickú krízu).

Tento plán, ktorý Európska rada najskôr privítala, neskôr ministri financií EÚ kritizovali a upustili od neho. Po desiatich rokoch na vrchole kariéry prišlo k poklesu popularity a vlne ústupu, počas ktorej mu vyčítali prílišné ambície, centralizujúci jakobinizmus a prehnanú reguláciu. Niektoré jeho myšlienky sa paradoxne neskôr opäť ujali, ako napríklad transeurópske siete alebo program SURE, ktorým sa podporili systémy ochrany pracovníkov pred stratou zamestnania a príjmu počas koronavírusovej krízy.

Sandra Parthie, členka EHSV, predsedníčka sekcie pre jednotný trh, výrobu a spotrebu a spravodajkyňa stanoviska na tému Nová európska stratégia pre vnútorný trh, ktoré sa má prijať na januárovom plenárnom zasadnutí, vyzdvihuje v rubrike „K veci“ návrhy výboru v tejto oblasti.

14. – 15. februára 2024

Plenárne zasadnutie EHSV

4. – 7. marca 2024

Týždeň občianskej spoločnosti

27. decembra 2023 zomrel Jacques Delors. V rokoch 1985 až 1995 bol predsedom Európskej komisie a v rokoch 1981 až 1985 vykonával funkciu ministra financií vo vláde Françoisa Mitterranda.

Sébastien Maillard, bývalý riaditeľ a súčasný osobitný poradca inštitútu Jacquesa Delorsa v Paríži a bývalý korešpondent pre EÚ v Bruseli, mu vzdal poctu.

O svoje spomienky na predsedu Jacquesa Delorsa sa s čitateľmi EHSVinfo podelil aj Lorenzo Consoli, jeden z najznámejších novinárov v Európe.

Lorenzo Consoli, taliansky novinár a európsky korešpondent od roku 1991, je jedným z najskúsenejších odborníkov na európsku politiku, ktorý pracuje najmä pre taliansku tlačovú agentúru Askanews. V rokoch 2006 až 2010 bol predsedom Medzinárodnej asociácie novinárov (IPA) v Bruseli a hosťujúcim profesorom v rámci špecializovaného magisterského štúdia Európska žurnalistika a komunikácia v IHECS v Bruseli. (ehp)