Jacques Delors nás opustil po dlhom živote aktívnej angažovanosti, no plody jeho práce s nami zostávajú. Priamo prispel k vybudovaniu dôležitých oblastí európskeho projektu, z ktorých dodnes profitujeme, ako je jednotný trh, schengenský priestor, Erasmus, euro, Kohézny fond. Za európskym dielom sa skrýva etika konania.

Jacques Delors dal verenej angažovanosti punc vznešenosti. Tento aktivista, ako sa rád skromne označoval, sa pri svojej činnosti v združeniach, odborových zväzoch a neskôr v politickej sfére inšpiroval najmä myšlienkou personalizmu Emmanuela Mouniera. Vďaka svojej hlbokej kresťanskej viere, ktorú však navonok nepredvádzal, videl v každom jedinečnú osobnosť, ktorá je súčasťou siete spoločenských väzieb. Uvedomoval si, že táto sieť je absolútne nevyhnutná pre akékoľvek kolektívne úsilie.

Tohto sociálneho demokrata znepokojoval vzostup individualizmu. Spoliehal sa na angažovanosť v spoločnosti, v ktorej každý plní svoju úlohu v záujme spoločného blaha. Jeho meno je neoddeliteľne späté s konzultáciami, spoločným riadením, kolegialitou a inými formami kolektívnej činnosti, ktoré presadzoval a požadoval. Prikladal preto veľký význam Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, ku ktorých vzniku prispel. Rešpektoval sprostredkovateľov a veril v úprimný sociálny dialóg v duchu kompromisu.

Tento dialóg uplatňoval na európskej úrovni, kde ho rozšíril aj na dialóg s predstaviteľmi náboženstiev. Jacques Delors nebol spasiteľom. Hoci bol samouk, nepovažoval sa za človeka, ktorý sa vypracoval sám. Vnímal sám seba skôr ako osobu, ktorú rozvíjali ľudia okolo neho a ktorá sa rozvíjala spolu s nimi. Tento osobný rozvoj sa zakladal na tom, že sa angažoval. Jeho myšlienky sa neustále vyvíjali a inšpirovali spätnou väzbou, ktorú dostával v súvislosti so svojou činnosťou. Tento zásadový muž s presvedčením hlboko zakoreneným v jeho zanietenej viere však nebol väzňom limitovanej ideológie. Pri každom kroku vpred jasne vychádzal z reality, z pochopenia situácií a z úcty k národným tradíciám.

Pre neho bola dôležitejšia skutočnosť než myšlienka, ktorú však vedel presadiť, ak to bolo potrebné. Preto bol schopný uchopiť myšlienku jednotnej meny a zároveň hneď od začiatku podporovať zjednotenie Nemecka, čo sa po páde Berlínskeho múru stalo nevyhnutnosťou. Je pravda, že svet a jeho súčasné nepokoje nezodpovedajú Európe v ére Jacquesa Delorsa. Úspechy, ktoré dosiahol, ako je vnútorný trh, sa musia prispôsobiť a dokončiť vzhľadom na významné hrozby. Sú však základom, o ktorý sa môže oprieť naša činnosť v súčasnosti. A pri diskusiách by sa európski lídri mohli inšpirovať jeho inkluzívnym, jasným prístupom k realite a jeho zásadovou nezlomnosťou v kombinácii s jeho ochotou robiť kompromisy s cieľom spoločne napredovať.

Sébastien Maillard, osobitný poradca a bývalý riaditeľ (v rokoch 2017 – 2023) Inštitútu Jacquesa Delorsa

Jacqua Delorsa, ktorý nás opustil 27. decembra 2023, si budeme pamätať ako najväčšieho, najefektívnejšieho a najvizionárskeho predsedu Európskej komisie, ktorý vedel predvídať budúci vývoj. Budeme si ho pamätať ako zakladateľa zjednotenej Európy, akými boli dávno pred ním Jean Monnet a Robert Schuman.

Predseda Komisie bol pred jeho nástupom len obyčajným európskym byrokratom, ale práve jeho zásluhou získala táto funkcia na význame a časom ju všetci uznali za rovnocennú s funkciou hlavy štátu a predsedu vlády. Počas desiatich rokov svojho pôsobenia vo funkcii – od roku 1985 do roku 1995 – aj vďaka podpore nemeckého kancelára Helmuta Kohla a francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda, sa dôrazne a odhodlane zasadzoval za proces európskej integrácie. Najskôr ho bezodkladne obnovil, pričom jeho cieľom bolo do roku 1992 transformovať spoločný trh na skutočný jednotný trh, ktorého základom bude colná únia. Potom, keď bol samotný jednotný trh ešte len v štádiu realizácie, spustil svoj ďalší veľký projekt, ktorým bola menová únia. Zároveň pracoval aj na rozšírení právomocí Spoločenstva založením Európskej únie prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy.

Ako prvý sa tiež zaoberal „demokratickým deficitom“ Spoločenstva. Navrhol a dosiahol pridelenie väčších právomocí Európskemu parlamentu, najskôr prostredníctvom postupu spolupráce (ustanoveného v Jednotnom akte) a potom (počnúc maastrichtskou reformou) prostredníctvom spolurozhodovania, ktoré napokon prisúdilo štrasburskému zhromaždeniu skutočnú spoluzákonodarnú úlohu v otázkach, o ktorých Rada rozhoduje kvalifikovanou väčšinou.

Cesta k strategickému cieľu jednotného trhu sa začala dvoma dokumentmi: správou o nákladoch spôsobených nečinnosťou na európskej úrovni, ktorá preukázala ekonomický prínos odstránenia zostávajúcich vnútorných regulačných prekážok, a prvou bielou knihou, v ktorej boli identifikované všetky legislatívne opatrenia (približne 200) potrebné na odstránenie týchto prekážok.

Delors od začiatku označil posilnenie európskych rozhodovacích mechanizmov a inštitúcií za základný nástroj na dokončenie projektu. Navrhol preto Jednotný európsky akt, prvú skutočnú reformu Rímskych zmlúv z roku 1957, ktorými boli založené Európske spoločenstvá (spoločný trh a Euratom), a presvedčil členské štáty, aby ju schválili (1987).

Jacques Delors následne zohral zásadnú úlohu pri novom vymedzení finančného rámca Spoločenstva, keď v rámci tzv. prvého Delorsovho balíka (1988 – 1992) došlo k výraznému zvýšeniu rozpočtových prostriedkov na 1,20 % celkového HDP členských štátov a v rámci druhého Delorsovho balíka (1993 – 1999) na 1,27 % a k výraznému zvýšeniu prostriedkov na „hospodársku a sociálnu súdržnosť“ (regionálne a štrukturálne politiky), ktoré sa považovali za nevyhnutný protipól zjednotenia vnútorného trhu. Ešte dôležitejšia však bola systémová zmena rozpočtového rámca EÚ, ktorý sa z ročného zmenil na strednodobý (sedemročný), a to od prijatia dvoch „Delorsových balíkov“.

Tým sa predišlo každoročnému opakovaniu vyčerpávajúcich finančných rokovaní medzi členskými štátmi, ktoré spomaľovali prácu európskych inštitúcií celé mesiace. Ďalším kľúčovým prvkom, ktorý Delors zaviedol do európskych politík, bol dôraz na sociálny rozmer (bol to on, kto okrem iného inicioval „sociálny dialóg“ medzi podnikmi, odbormi a európskymi inštitúciami). Jeho sociálny program, ktorý predpokladal aj harmonizáciu nástrojov na ochranu pracovníkov v prípade krízy a na boj proti tlaku na premiestňovanie výrobných činností, však patril k jeho nedokončeným dielam.

Najťažšiu porážku však utrpel v súvislosti so svojou druhou bielou knihou, ktorá sa týkala rastu, zamestnanosti a konkurencieschopnosti a ktorú v roku 1993 predstavil vo veľkom štýle ako posledný veľký projekt svojho funkčného obdobia. Išlo o návrh na oživenie a stimuláciu hospodárstva (mal byť financovaný sumou 20 miliárd eur počas 20 rokov) založený okrem iného na spoločnej emisii dlhu (8 miliárd eur ročne), ako aj na príspevkoch z rozpočtu Spoločenstva a pôžičkách od Európskej investičnej banky s cieľom podporiť výstavbu dopravnej a telekomunikačnej infraštruktúry a sériu ďalších hospodárskych a sociálnych iniciatív (v podstate predzvesť toho, čo sa o viac ako 20 rokov neskôr stalo nástrojom NextGenerationEU v reakcii na pandemickú krízu).

Tento plán, ktorý Európska rada najskôr privítala, neskôr ministri financií EÚ kritizovali a upustili od neho. Po desiatich rokoch na vrchole kariéry prišlo k poklesu popularity a vlne ústupu, počas ktorej mu vyčítali prílišné ambície, centralizujúci jakobinizmus a prehnanú reguláciu. Niektoré jeho myšlienky sa paradoxne neskôr opäť ujali, ako napríklad transeurópske siete alebo program SURE, ktorým sa podporili systémy ochrany pracovníkov pred stratou zamestnania a príjmu počas koronavírusovej krízy.

Sandra Parthie, členka EHSV, predsedníčka sekcie pre jednotný trh, výrobu a spotrebu a spravodajkyňa stanoviska na tému Nová európska stratégia pre vnútorný trh, ktoré sa má prijať na januárovom plenárnom zasadnutí, vyzdvihuje v rubrike „K veci“ návrhy výboru v tejto oblasti.

14. – 15. februára 2024

Plenárne zasadnutie EHSV

4. – 7. marca 2024

Týždeň občianskej spoločnosti

27. decembra 2023 zomrel Jacques Delors. V rokoch 1985 až 1995 bol predsedom Európskej komisie a v rokoch 1981 až 1985 vykonával funkciu ministra financií vo vláde Françoisa Mitterranda.

Sébastien Maillard, bývalý riaditeľ a súčasný osobitný poradca inštitútu Jacquesa Delorsa v Paríži a bývalý korešpondent pre EÚ v Bruseli, mu vzdal poctu.

O svoje spomienky na predsedu Jacquesa Delorsa sa s čitateľmi EHSVinfo podelil aj Lorenzo Consoli, jeden z najznámejších novinárov v Európe.

Lorenzo Consoli, taliansky novinár a európsky korešpondent od roku 1991, je jedným z najskúsenejších odborníkov na európsku politiku, ktorý pracuje najmä pre taliansku tlačovú agentúru Askanews. V rokoch 2006 až 2010 bol predsedom Medzinárodnej asociácie novinárov (IPA) v Bruseli a hosťujúcim profesorom v rámci špecializovaného magisterského štúdia Európska žurnalistika a komunikácia v IHECS v Bruseli. (ehp)