Sofia Björnsson: Solidarita poľnohospodárov vo Švédsku

Pracujem pre Federáciu švédskych poľnohospodárov (LRF) a na začiatku pandémie sme sa zo všetkých síl usilovali zaistiť dodávky potravín.

Naša federácia má systém podpory pre poľnohospodárov v núdzi. Ak poľnohospodár ochorie, existujú skupiny ľudí, ktoré mu počas choroby môžu pomôcť postarať sa o zvieratá alebo vybaviť iné praktické aspekty. Tento systém bol rýchlo zavedený v marci.

Okrem toho federácia pomáha podnikom spojiť uchádzačov o prácu s poľnohospodármi, ktorým chýba pracovná sila: napríklad producent zeleniny sa ponúkol, že zamestná pracovníkov z neďalekého hotela, ktorý zatvorili. To je len jeden príklad z mnohých. Vďaka podobným iniciatívam a skutočnosti, že mnoho sezónnych pracovníkov z iných krajín mohlo prísť do Švédska, poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo, ktoré na začiatku trpeli nedostatkom pracovníkov, majú teraz viac-menej zaistenú pracovnú silu.

Mnohé poľnohospodárske podniky, najmä producenti zeleniny, museli zmeniť pestované plodiny a lesníci museli niektoré činnosti presunúť na neskôr. Zdá sa však, že vo Švédsku poľnohospodárstvo vo všeobecnosti (vrátane záhradníctva) kríza zasiahla menej než v mnohých iných európskych krajinách.

Naša organizácia má okrem toho pocit, že by mala svoju solidaritu rozšíriť aj mimo poľnohospodárskeho sektora. Jedna praktická vec, ktorou sme mohli pomôcť, bola tá, že sme premietacie fólie do spätných projektorov z našej kancelárie v Štokholme darovali na výrobu ochranných štítov pre zdravotníckych pracovníkov.

Pokiaľ ide o mňa, mám veľké šťastie. Nikto z mojich blízkych neochorel na COVID-19.

Z domu môžem pracovať rovnako dobre ako z kancelárie. Občas počujem, ako sa susedia u nás v bytovke hádajú, a myslím na tých, ktorí mali počas opatrení na obmedzenie pohybu menej šťastia: ľudí, ktorí prišli o prácu, deti, ktoré dlho nemohli chodiť do školy a obedovať so spolužiakmi, rodiny, ktoré žijú v malých bytoch, kde majú sotva nejaký priestor na prácu a úlohy.

Ale chýba mi rodina, najmä rodičia, ktorí už majú svoj vek. Chýbajú mi také bežné veci, ako je stretávať sa s väčšími skupinami ľudí. A samozrejme mi chýba moja kancelária a kolegovia.

Myslím, že napriek všetkej bolesti, stratám a ťažkostiam nás pandémia COVID-19 mnohému naučila. Predovšetkým akceptovať neistotu. Zvykli sme si, že si život môžeme naplánovať, ale pandémia, najmä na začiatku, nás prinútila svoje zvyky zmeniť. Teraz sme si vytvorili nové zvyky, lenže nevieme, ako dlho toto obdobie neistoty potrvá.

Keď sa to celé skončí, prvá vec, ktorú chcem urobiť, je navštíviť rodičov a svokrovcov. S rodičmi sme sa videli na pikniku v parku, s náležitým sociálnym odstupom, ale už sa teším, ako s nimi budem tráviť viac času v skutočnom živote, ako za starých dobrých čias.