Európska iniciatíva občanov My Voice, My Choice(Môj hlas, moja voľba) sa zasadzuje za bezpečné a dostupné umelé prerušenie tehotenstva pre všetky ženy v celej EÚ. Zástupcom iniciatívy, ktorú koordinuje slovinská ženská organizácia „Inštitut 8. marec“, sa podarilo získať viac ako milión podpisov v dostatočnom časovom predstihu pred uplynutím termínu. EHSV Info sa s organizátormi rozprával o význame ich kampane v súčasnej politickej situácii, keď ženy čoraz viac strácajú kontrolu nad svojimi reprodukčnými právami.
Európska iniciatíva občanov My Voice, My Choice(Môj hlas, moja voľba) sa zasadzuje za bezpečné a dostupné umelé prerušenie tehotenstva pre všetky ženy v celej EÚ. Zástupcom iniciatívy, ktorú koordinuje slovinská ženská organizácia „Inštitut 8. marec“, sa podarilo získať viac ako milión podpisov v dostatočnom časovom predstihu pred uplynutím termínu. EHSV Info sa s organizátormi rozprával o význame ich kampane v súčasnej politickej situácii, keď ženy čoraz viac strácajú kontrolu nad svojimi reprodukčnými právami.
Čo vás viedlo k založeniu iniciatívy My Voice, My Choice a aký je váš konečný cieľ?
O kampani na ochranu práv na umelé prerušenie tehotenstva v Európe sme začali uvažovať pred takmer tromi rokmi, keď bol v USA zrušený prelomový rozsudok v prípade Roe versus Wade. V Spojených štátoch ženy prakticky zo dňa na deň stratili svoje ústavné právo na umelé prerušenie tehotenstva. Okamžite sme si uvedomili, že aj v Európe musíme urobiť niečo na ochranu tohto práva. V Poľsku zomierajú ženy v nemocniciach preto, lebo tam platí takmer úplný zákaz umelého prerušenia tehotenstva. V posledných rokoch sa tam konali najväčšie protesty proti zákazu umelého prerušenia tehotenstva. Na Malte ženám stále hrozí trest odňatia slobody, ak sa rozhodnú podstúpiť interrupciu. Giorgia Meloni tento rok povolila skupinám bojujúcim proti interrupciám protestovať v priestoroch kliník pre umelé prerušenie tehotenstva a obťažovať tam ženy, ktoré sa snažia podstúpiť interrupciu. Viac ako 20 miliónov žien v Európe nemá prístup k umelému prerušeniu tehotenstva.
Preto sme začali kampaň My Voice, My Choice. Na našom návrhu sme pracovali s tímom medzinárodných právnikov a vytvorili sme silnú sieť s organizáciami z celej Európy.
Naším cieľom je chrániť práva na umelé prerušenie tehotenstva na úrovni EÚ a zlepšiť k nemu prístup pre ženy, ktoré musia teraz pre tento zákaz cestovať do iných krajín (ako napríklad ženy na Malte a v Poľsku) alebo z dôvodu vysokej miery výhrad vo svedomí (ako je to v Taliansku a Chorvátsku), alebo jednoducho pre kohokoľvek, kto si v súčasnosti nemôže finančne dovoliť podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva (napríklad v Nemecku alebo Rakúsku).
Práve preto je naša kampaň v súčasnej politickej situácii naliehavá. Musíme sa zjednotiť a ukázať, že väčšina ľudí podporuje právo na umelé prerušenie tehotenstva a je proti obmedzovaniu reprodukčnej slobody. Väčšina Európanov podporuje toto právo a my sa musíme zjednotiť, aby sme ho chránili.
O aké konkrétne kroky žiadate Európsku komisiu? Ako sa to dá dosiahnuť, keďže zdravotná starostlivosť patrí do právomoci členských štátov?
Navrhujeme, aby Európska komisia zaviedla finančný mechanizmus, ktorý by fungoval ako mechanizmus opt-in pre členské štáty a pokrýval by náklady na interrupčné zákroky. Fungoval by podobne ako programy prevencie a liečby rakoviny.
Ide o to, aby každý, kto musí vycestovať do inej krajiny s cieľom podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva – z dôvodu prísnych obmedzení v jeho krajine alebo vysokej miery výhrad vo svedomí – nemusel za zákrok platiť z vlastného vrecka. V súčasnosti tisíce žien cestujú do iných krajín, kde za zákrok niekedy zaplatia tisíce eur. Nie každý si to môže dovoliť.
Umelé prerušenie tehotenstva síce nepatrí do právomoci Európskej komisie, ale finančné programy týkajúce sa zdravotnej starostlivosti áno, a preto sme mohli zaregistrovať našu európsku iniciatívu občanov.
Prečo ste sa rozhodli pokračovať v tomto úsilí prostredníctvom európskej iniciatívy občanov? Ako hodnotíte svoje šance na to, že Komisia bude reagovať priaznivo?
Naša slovinská organizácia Inštitut 8. marec, ktorá koordinuje kampaň My Voice, my Choice, má už bohaté skúsenosti s iniciatívami občianskej spoločnosti, zberom podpisov a referendami na národnej úrovni. Prostredníctvom vnútroštátneho mechanizmu občianskej iniciatívy sme už úspešne zmenili 15 zákonov v Slovinsku a vyhrali sme dve národné referendá. Preto sme chceli nájsť podobný nástroj priamej demokracie na úrovni EÚ. Takto sme sa dozvedeli o európskej iniciatíve občanov. Chceli sme dosiahnuť priamu zmenu, ktorá by mala trvalý vplyv na reprodukčné práva pre všetkých v Európe, a preto sme sa rozhodli začať zbierať podpisy.
Počas kampane sme si zabezpečili politickú podporu všetkých stredoľavých politických skupín v Európskom parlamente, získali sme podporu významných politikov na vnútroštátnej úrovni v mnohých členských štátoch EÚ a máme dobré kontakty a vybudované vzťahy s európskymi komisármi. Dúfame, že vypočujú viac ako 1,2 milióna ľudí, ktorí podporujú našu iniciatívu.
Ako sa Vám podarilo zmobilizovať ľudí v rôznych krajinách EÚ, aby podporili vašu iniciatívu a pomohli pri zbieraní podpisov? Aké kanály používate na šírenie informácií?
Počas kampane sme vybudovali silnú sieť viac ako 300 organizácií a vytvorili sme skvelú komunitu, ktorá má viac ako 2 000 dobrovoľníkov z celej Európy. Chceli sme byť prítomní v uliciach európskych miest, mestečiek a dedín s našimi dobrovoľníkmi pripravenými zbierať podpisy. Zároveň sme boli veľmi aktívni na internete, pričom sme využívali najmä Instagram, ale aj kanály ako Facebook, TikTok, YouTube, BlueSky, X a ďalšie platformy sociálnych médií.
Jeden mesiac pred uplynutím termínu na zber podpisov ste prekročili hranicu jedného milióna podpisov, ktorá je potrebná na úspešnú európsku iniciatívu občanov. Akú spätnú väzbu a podporu, vrátane finančnej, ste doteraz dostali?
V decembri sa nám podarilo zozbierať milión podpisov po deviatich mesiacoch zberu a pred termínom sme ukončili zber podpisov s 1,2 miliónmi podpisov.
Podpisy sa nám podarilo zozbierať pomocou našej siete a komunity, ale počas kampane sme sa uchádzali aj o rôzne možnosti financovania, aby sme v nej mohli pokračovať. Iniciatíva My Voice, My Choice získala aj cenu Slovinskej sociologickej spoločnosti a dostala sa do užšieho výberu na cenu SozialMarie. Získali sme tiež podporu všetkých stredoľavých politických skupín v Európskom parlamente a individuálnu podporu od rôznych poslancov Európskeho parlamentu. Podporil nás napríklad podpredseda Európskeho parlamentu Nicolae Ștefănuță, francúzska senátorka Melanie Vogel, slovinská prezidentka Nataša Pirc Musar a slovinský predseda vlády Robert Golob. Kampaň podporuje aj mnoho aktivistov a jednotlivcov z rôznych krajín EÚ, ako napríklad Luisa Neubauer z Nemecka a Alice Coffin z Francúzska.
My Voice, My Choice je iniciatíva, ktorá sa vyvíja ako jedno z najväčších feministických hnutí v Európe. Zahŕňa viac ako 300 organizácií, nespočetné množstvo podporovateľov a angažovaných dobrovoľníkov z celej EÚ, ktorí spolupracujú na zaistení bezpečného a dostupného umelého prerušenia tehotenstva v Európskej únii.
„Naše spoločnosti sú nahlodávané neviditeľným neduhom všadeprítomnej neistoty, keď sa ľudia cítia úplne bezmocní a vydaní na milosť silám, ktoré sú mimo ich kontroly“, hovorí univerzitná profesorka a oceňovaná autorka Albena Azmanova, ktorá počas Týždňa občianskej spoločnosti EHSV predniesla pôsobivý hlavný prejav. V tomto rozhovore pre EHSV Info uvádza hlavné príčiny tejto „epidémie“ vrátane tendencie uprednostňovať rovnosť pred hospodárskou stabilitou.
„Naše spoločnosti sú nahlodávané neviditeľným neduhom všadeprítomnej neistoty, keď sa ľudia cítia úplne bezmocní a vydaní na milosť silám, ktoré sú mimo ich kontroly“, hovorí univerzitná profesorka a oceňovaná autorka Albena Azmanova, ktorá počas Týždňa občianskej spoločnosti EHSV predniesla pôsobivý hlavný prejav. V tomto rozhovore pre EHSV Info uvádza hlavné príčiny tejto „epidémie“ vrátane tendencie uprednostňovať rovnosť pred hospodárskou stabilitou.
Vo svojom hlavnom prejave počas Týždňa občianskej spoločnosti ste hovorili o epidémii neistoty, ktorá je príčinou upadajúcich politických slobôd. Opísali ste ju ako neviditeľné ochorenie, ktoré nás privádza k šialenstvu. Viete nám povedať viac o tom, čo myslíte pod pojmom „epidémia neistoty“? Ako k nej dochádza?
Ľudia sú čoraz viac zúfalí a úmrtia spôsobené zúfalstvom – najmä samovraždy na pracovisku – sú v prosperujúcich spoločnostiach na vzostupe. Ide o najbolestnejšiu, a teda najviditeľnejšiu špičku obrovského, ale neviditeľného ľadovca, ktorý je spôsobený neistotou nášho živobytia. Nejde len o to, že sú ľudia pobúrení a dôvera v politické inštitúcie klesá, hoci o tom často počujeme. Nedôvera môže byť zdravá: núti k povinnosti zodpovedať sa. Hnev môže byť produktívny: môže podnietiť boj za spravodlivosť a viesť k zmysluplnej transformácii.
Aktuálny neduh našich spoločností, ktorý vo svojej práci označujem za „všadeprítomnú neistotu“, je niečo iné. Ide o osobitný druh neistoty, akútnu nesvojprávnosť, pretože ľudia cítia, že sú vydaní na milosť silám, ktoré nemôžu ovládať.
Ako jednotlivci zažívame neistotu ako neschopnosť zvládať základné úlohy nášho života. Pocit neschopnosti zvládať problémy vytvára strach zo zlyhania, straty toho, čo máte – svoju prácu, úspory, schopnosť fungovať, svoje zdravie. Problém teda nesúvisí ani tak s chudobou alebo nerovnosťou, ale s prežitými alebo očakávanými stratami, strachom zo zlyhania. Takto jednotlivci vnímajú neistotu.
V spoločnosti sa neistota pociťuje ako neschopnosť mať sa pod kontrolou a zvládať nevraživosť. Pozrime sa na ochorenie COVID-19. Ako bolo možné, že naše bohaté, vedecky brilantné a inštitucionálne sofistikované spoločnosti umožnili, aby sa problém verejného zdravia spôsobený vírusom, ktorý nebol úplne neznámy ani príliš smrteľný, stal vážnou zdravotnou krízou a potom hospodárskou a sociálnou krízou? Odpoveďou je skutočnosť, že naše vlády znížili verejné investície, a to aj do zdravotnej starostlivosti.
Potom tu je ďalšia stránka neistoty. Vyvolávajú ju špecifické politiky, neoliberálna kombinácia voľného trhu a otvorených hospodárstiev, kde sú rozhodnutia založené na ziskovosti. S cieľom zabezpečiť konkurencieschopnosť jednotlivých štátov alebo EÚ na svetovom trhu sa v rámci planetárnej súťaže o zisk stredoľavé i stredopravé elity náhlili znížiť jednak istotu zamestnania (s cieľom umožniť podnikom flexibilitu, vďaka ktorej sú konkurencieschopné), jednak výdavky na verejné služby. To znamenalo, že každý mal viac povinností, ale menej zdrojov na ich plnenie. Žiada sa od nás, aby sme so skromnejšími prostriedkami vykonali viac.
Tu je jeden príklad: Európska komisia žiada štáty, aby urobili viac pre sociálnu spravodlivosť, ale zároveň ich žiada, aby znížili výdavky. Tento nesúlad medzi stále rastúcimi zodpovednosťami a čoraz menšími zdrojmi vedie k neistote a pochybnostiam, či to dokážeme zvládnuť. Nie je to zdravý druh neistoty, ktorý nás núti odvážiť sa konať, zvážiť naše možnosti, podstúpiť riziká alebo otestovať svoje sily. Namiesto toho ide o toxický strach, strach zo straty živobytia a očakávanie pochmúrnejšej budúcnosti.
Čo je podľa Vás príčinou vzostupu autoritárskych vodcov a pravicových strán? Ako hodnotíte demokratické slobody a dodržiavanie základných hodnôt EÚ v Európe v súčasnosti?
Nárast podpory pravicových autoritárskych vodcov a strán je dôsledkom politicky vyvolanej neistoty. Ľudia sa cítia neistí, takže túžia po bezpečnosti a stabilite; cítia sa zbavení moci, takže svoje nádeje vkladajú do silných lídrov, ktorí zabezpečia okamžitú stabilitu železnou päsťou. Napríklad zvyšujú vojenské výdavky a posilňujú moc polície – ako sa EÚ chystá urobiť teraz.
Základy na to už skôr položili centristické strany, keďže z neoliberálnych dôvodov vniesli väčšiu neistotu do našich spoločností. Podľa môjho názoru nesie stredová ľavica osobitnú zodpovednosť za tento žalostný stav. Hoci podľa samotnej sociálnej demokracie je jej krédom boj za spravodlivosť, zameriava sa na boj proti jedinej z foriem nespravodlivosti: nerovnosť. A zatiaľ to, po čom ľudia prahnú, je hospodárska stabilita: schopnosť riadiť svoj život a plánovať svoju budúcnosť.
Zamyslite sa nad tým: mohli by sme mať úplne rovnoprávne, ale veľmi neisté spoločnosti, a to by som sotva nazvala prosperujúcou spoločnosťou. Okrem toho ľudia nie sú nevyhnutne ochotní odstrániť nerovnosť, ak to znamená, že sa s nimi zaobchádza ako s porazenými, ktorí sú odškodnení (a ponižovaní) prostredníctvom určitého prerozdeľovania: nechcú byť v prvom rade neschopní.
Vo svojom prejave ste hovorili aj o „olympijských hrách obetí“. Mohli by ste opísať, čo je to a prečo by sme sa od toho mali odkloniť?
Za posledných päť desaťročí mal boj proti diskriminácii formu politiky identity. So skupinami, ktoré boli v minulosti diskriminované, sa zaobchádzalo ako s „chránenými menšinami“, pričom ich postavenie sa zlepšilo prostredníctvom pozitívnych opatrení, ako sú cielená podpora a systémy kvót. Ak k tomu dôjde v kontexte všadeprítomnej neistoty, keď sú dobré pracovné miesta a iné zdroje raritou, tieto chránené skupiny začínajú súťažiť o tieto obmedzené zdroje. V takejto atmosfére sa postavenie obete stáva istým tromfom: čím väčší je vnímaný stupeň „obete“, tým väčší je nárok na ochranu.
Na jednej strane to vyvoláva nevraživosť medzi konkurenčnými skupinami, čím sa narúša solidarita. Na druhej strane nikto z nich skutočne nevyhrá, pretože zostávajú obeťami. Byť obeťou a pociťovať diskrimináciu je totiž práve to, čo im poskytuje dôvody na uplatnenie ochrany. Jedinými víťazmi tejto pochybnej súťaže o prístup k zdrojom a osobitnej ochrane sú elity, ktoré veľkoryso udeľujú patronát. Konečným výsledkom je, že skupiny pozbavené postavenia navzájom bojujú ako nepriatelia, zatiaľ čo ich patróni, politické elity, z týchto bojov čerpajú väčšiu moc.
Prečo je vzhľadom na všetky tieto skutočnosti občianska spoločnosť taká dôležitá pre zachovanie demokracie a občianskych slobôd, ktoré mnohí z nás považujú za samozrejmosť? Prečo je občianska spoločnosť, a nie demokratické voľby, protiliekom proti zneužívaniu moci?
Keď volíme, sme osamotení. Akútne pociťujeme nespokojnosť a frustráciu z neistoty a túto úzkosť prejavujeme svojím hlasom vo voľbách. To je dôvodom nárastu reakcionárskych strán v slobodných a spravodlivých voľbách. Občianska spoločnosť má inú logiku a má osobitný zdroj moci: spolupatričnosť. Keď sme s ostatnými, zjednotení spoločnými väzbami, nie sme sami, cítime sa menej neistí a menej neschopní, pretože sa môžeme spoľahnúť na podporu našich súputníkov. Keď sa zmenší neistota, strach pominie a môžeme myslieť dopredu, môžeme uvažovať vo veľkom.
Albena Azmanova je profesorkou politických a sociálnych vied na City St. George’s na Londýnskej univerzite a redaktorkou časopisu Emancipations. Jej najnovšia kniha s názvom Capitalism on Edge (2020) získala mnohé ocenenia vrátane ceny Michaela Harringtona, ktorú udeľuje Americké združenie politických vied za „výnimočnú prácu, ktorá ukazuje, ako možno vzdelanosť využiť v boji za lepší svet“.
Začiatkom marca tohto roku som opustila Kyjev s veľmi ťažkým srdcom. Bola som na ceste do Francúzska, aby som sa zúčastnila na dvojdňovom sympóziu o Ukrajine. Preto som sa nemohla zúčastniť na dôležitom ceremoniáli v Kyjeve. Naša priateľka Svitlana Povaľajeva mala na Majdane, hlavnom kyjevskom námestí, usporiadať spomienkové stretnutie za jej najstaršieho syna Vasyla, ktorý vo veku 28 rokov padol v boji. Jeho mladší brat Roman bol v lete 2022 zavraždený v boji pri oslobodzovaní Charkovskej oblasti. Mal 24 rokov.
Začiatkom marca tohto roku som opustila Kyjev s veľmi ťažkým srdcom. Bola som na ceste do Francúzska, aby som sa zúčastnila na dvojdňovom sympóziu o Ukrajine. Preto som sa nemohla zúčastniť na dôležitom ceremoniáli v Kyjeve. Naša priateľka Svitlana Povaľajeva mala na Majdane, hlavnom kyjevskom námestí, usporiadať spomienkové stretnutie za jej najstaršieho syna Vasyla, ktorý vo veku 28 rokov padol v boji. Jeho mladší brat Roman bol v lete 2022 zavraždený v boji pri oslobodzovaní Charkovskej oblasti. Mal 24 rokov.
Nastúpila som do vlaku so skrúteným žalúdkom. V našom rodinnom dome som zanechala svoje tri deti. Nebolo to prvýkrát, čo som sa počas vojny vydala na krátky pobyt v zahraničí. Tentoraz ma však opantala úzkosť.
Vedela som, že pri bezprostrednom nebezpečenstve príletu ruských balistických rakiet by systém varovania môjho telefónu nezasvietil na červeno. Niekoľko dní som mala byť vzdialená 2000 kilometrov od domova a nemať prístup k informáciám o bezpečnosti mojich dcér. Bol to neznesiteľný pocit.
Ak by systém varovania zlyhal, bolo by to preto, lebo Spojené štáty prerušili poskytovanie spravodajských informácií pre Ukrajinu vrátane včasného odhalenia balistických rakiet odpálených z ruského územia. Takisto pozastavili vojenskú pomoc, a zašlo to až tak ďaleko, že zablokovali vybavenie, ktoré už bolo zaslané do Poľska.
O pár dní neskôr som sa vrátila na Ukrajinu. Medzičasom sa uskutočnili rokovania medzi ukrajinskou, americkou a saudskoarabskou delegáciou. Ukrajina bola pripravená na úplné a okamžité prímerie – ak by Rusko urobilo to isté. Donald Trump bol spokojný. Americká spravodajská služba sa vrátila spolu s vojenskou pomocou dohodnutou počas Bidenovej vlády.
Ale vytratila sa dôvera. Keď vás zradia, je ťažké predstierať, že všetko je v poriadku.
Pociťuje to aj Európa ako zradu? Obdobie, keď sa NATO pod americkým vedením staralo o bezpečnostné zastrešenie, sa skončilo. Dav stúpencov „návratu veľkej Ameriky“ sa obracia chrbtom. Plánujú minimalizovať vojenskú a humanitárnu prítomnosť v Európe a vymaňujú Rusko, agresora, z jeho diplomatickej a hospodárskej izolácie.
Ak chce Trump prímerie na Ukrajine čo najrýchlejšie a bez ohľadu na spôsob, je to preto, že nepovažuje ukrajinské súženie za dôležité. Chce len minimalizovať náklady pre rozpočet USA. USA sa už nezúčastňujú na stretnutiach, ako sú tie na vojenskej základni v Ramsteine, a na tento rok neplánujú žiadnu ďalšiu vojenskú pomoc.
Mier na úkor ukrajinskej porážky vláde USA neprekáža. Vyslanci Steve Witkoff a Keith Kellogg navrhujú plány rozdeliť Ukrajinu na dve alebo tri samostatné časti – obdobne ako povojnové nacistické Nemecko. Ako keby bola Ukrajina agresorom, ktorý prehral vojnu.
No i Európa čelí hrozbe. Ak Trump plánuje znížiť počet amerických vojakov v Európe a požaduje príspevky vo výške 5 % HDP do rozpočtu na obranu každej členskej krajiny NATO, je to preto, lebo sa domnieva, že obrana Európy je európskym problémom.
A Rusko sa prizerá. NATO bez vedenia USA nie je vo vzťahu k Rusku ani obrannou mocou, ani odstrašujúcim prostriedkom. Ako dlho by trvalo vybudovanie obranyschopnej Európy, ktorá by dokázala samostatne zaistiť svoju vlastnú bezpečnosť? Ak sa vám táto otázka javí príliš abstraktná, skúste zodpovedať túto: kto z Európanov pôjde brániť Pobaltie, ak Rusko spustí útok po svojich výcvikových operáciách v Bielorusku v septembri 2025?
Po americkej zrade dostala Európa jasnú voľbu: buď bude dnes brániť Ukrajinu tak, ako by sa bránila sama, alebo bude zajtra čeliť ruskej armáde na vlastnom území. Tento boj nebude ľahký, ale žiadna bitka nie je prehratá skôr, ako sa začne.
Koncom marca mi padol do očí prieskum ukrajinskej verejnej mienky. Viac než 80 % Ukrajincov je pripravených pokračovať v boji proti Rusku, a to aj bez podpory USA.
„Po americkej zrade dostala Európa jasnú voľbu: buď bude dnes brániť Ukrajinu tak, ako by sa bránila sama, alebo bude zajtra čeliť ruskej armáde na vlastnom území. Tento boj nebude ľahký, ale žiadna bitka nie je prehratá skôr, ako sa začne. Uvidíme, koľko Európanov bude stáť pri nás“, píše náš mimoriadny hosť, ukrajinská novinárka Teťana Ogarkova.
„Po americkej zrade dostala Európa jasnú voľbu: buď bude dnes brániť Ukrajinu tak, ako by sa bránila sama, alebo bude zajtra čeliť ruskej armáde na vlastnom území. Tento boj nebude ľahký, ale žiadna bitka nie je prehratá skôr, ako sa začne. Uvidíme, koľko Európanov bude stáť pri nás“, píše náš mimoriadny hosť, ukrajinská novinárka Teťana Ogarkova.
Teťana Ogarkova, ukrajinská novinárka a esejistka, odborníčka na literatúru, žije v Kyjeve.Je koordinátorkou medzinárodného oddelenia ukrajinského krízového mediálneho centra a spolumoderátorkou podcastu „Explaining Ukraine“. Prednáša tiež na univerzite „Kyjevsko-mohyľanská akadémia“ a získala doktorát z literatúry na Univerzite Paris XII Val-de-Marne.
