Od vojny vo Vietname sa medzinárodná novinárska komunita usiluje o objektívne vojnové spravodajstvo, inými slovami, snaží sa neprejavovať podporu žiadnej strane konfliktu. Táto nová prax bola považovaná za obrovský pokrok smerom k objektívnosti, na rozdiel od predchádzajúcej praxe zaužívanej v žurnalistike, keď boli reportéri súčasťou vojenských zložiek niektorej krajiny. Bolo to možné samozrejme vďaka hospodárskemu rastu médií, ale aj z toho dôvodu, že mnohé konflikty sa odohrávali ďaleko od sídel veľkých mediálnych spoločností. Išlo o „zahraničné“ vojny, takže novinári sa dokázali pomerne ľahko odosobniť. Vojna na Ukrajine túto teóriu naštrbila a je pravdepodobné, že v blízkej budúcnosti to prinesie veľké zmeny v celkovom fungovaní médií a v ich vzťahoch so spoločnosťou a štátom.
Pokiaľ ide o komunikáciu, o vojne na Ukrajine, ktorá sa začala už v roku 2014 inváziou Ruska na Kryme, sa už od začiatku šíri množstvo klamstiev. Medzinárodné spravodajské médiá, malé aj veľké, informovali o „neonacistoch, ktorí utláčajú po rusky hovoriace obyvateľstvo“ na západe Ukrajiny, na čo sa odvolával Kremeľ, aby mohol pokračovať vo svojich zverstvách. Zverejňovanie takýchto správ nebolo ani tak prejavom nekompetentnosti západných médií, ako skôr dôkazom toho, že západný mediálny systém nie je pripravený spracovať taký veľký nával dezinformácií, ktorý zorganizovala a financovala Moskva. Bol to signál, ktorý nás upozorňoval, že Moskva využíva slobody západného sveta na to, aby na ne útočila.
Keď sa to stalo evidentným, obzvlášť v priebehu uplynulých troch mesiacov, veľká časť zahraničných novinárov sa otvorene postavila na stranu Ukrajiny. Nebolo to len preto, že Ukrajina sa stala obeťou nevyprovokovaného útoku, ale aj preto, lebo títo novinári pochopili, že sa tu útočí aj na všetky zásady a hodnoty, na ktorých spočíva okrem iného sloboda prejavu a fungovanie médií.
Na prvý pohľad by sa toto ich rozhodnutie mohlo chápať ako „povinnosť“ novinárskej komunity zostať objektívnou, ak vôbec možno „objektívne“ či „nestranne“ opísať násilníka a jeho obeť. Táto vojna jasnejšie než akákoľvek iná udalosť ukázala, že udržať si „objektívny odstup“ od obete a páchateľa vždy nahráva páchateľovi.
Dilemou bolo tiež rozhodnúť sa medzi objektívnosťou a etikou. Môže sa to zdať zvláštne, ale mnohé veľké médiá čelia tejto dileme. Natískala sa tiež otázka, či je Európa, aspoň ako ju vidia Ukrajinci, pripravená hájiť svoje slobody, aj keď si to bude vyžadovať prísnejšiu kontrolu ich porušovania,
Počas uplynulých ôsmich rokov ukrajinská spoločnosť a najmä novinári na Ukrajine vedeli, že sa Ruská federácia (a odteraz aj akákoľvek iná mocnosť, ktorá konšpiruje proti európskym zásadám a hodnotám) domnieva, že sa naša sloboda prejavu a naše médiá ako inštitúcia môžu použiť ako nástroj vojny. Proti nám.
Napriek vojenskej invázii voči Ukrajine boli aj Ukrajinci v uplynulých ôsmich rokoch vykresľovaní ako zodpovední alebo spoluzodpovední za túto situáciu. Označovali ich za páchateľov, hoci v skutočnosti boli obeťami. Tieto skutočnosti mali svoju odozvu aj na bojisku, v podobe menších sankcií voči Rusku, oneskorených dodávok zbraní Ukrajine atď. Situácia sa v súčasnosti mení nielen vďaka novinárskej práci, ktorá pomáha odhaľovať kolosálne lži Ruska, ale aj vďaka tomu, že mnohí novinári znovu objavujú svoju úlohu v spoločnosti. Novinári totiž nie sú len bezduchí poslovia správ, ale predstavujú centrálny nervový systém spoločnosti, ktorý okrem iného pomáha odpovedať na jednu základnú otázku: čo je dobro a čo je zlo?
Kostas Onishenko
Kostas Onišenko je grécky novinár, ktorý žije a pracuje ako korešpondent gréckych médií na Ukrajine
