Od kedy som sa narodila, pred 40 rokmi 28. marca 1981, sa nikdy v živote slovo „podstatný“ nespájalo tak často so slovom „kultúra“ ako počas tohto obdobia zdravotnej, a teda aj hospodárskej krízy. Je samozrejmé, že mnohé naše modely sa zmenia. Sme a budeme svedkami zásadného prehodnocovania vo všetkých oblastiach našej spoločnosti.
Takže toto slovo „podstatný“ sa objavilo, pretože my, ľudia z odvetvia kultúry, sme boli spočiatku označovaní za „nepodstatných“. A pretože sme boli zaradení do kategórie „nepodstatní“, klíčiace a nezastaviteľné hnutie nevyhnutne postupuje k vyhranenejšiemu a rozsiahlejšiemu prehodnocovaniu.
Áno, napriek všetkým očakávaniam, umenie a kultúra, ktoré boli vždy zatláčané do úzadia alebo na okraj, sa teraz napodiv dostávajú do popredia so zvláštnou či skôr trpkou príchuťou.
Som žena kultúry. Žijem ňou a tvorím ju. Som herečkou, speváčkou, režisérkou, autorkou, učiteľkou divadla a francúzštiny, vydavateľkou belgického frankofónneho divadla, programátorkou festivalu a mám osobitný cit pre výtvarné umenie, scénografiu a pohybové umenie a tanec. Nebojím sa vyhrnúť rukávy a pustiť sa do práce, niekedy vezmem aj príležitostné pracovné miesta. Miesta, ktoré sú často podceňované kolektívnym názorom našich spoločností. Nebojím sa pracovať. Práci vďačím za to, kým som. To je tá najvyššia hodnota, ktorú mi moji rodičia odovzdali. Kultúra je však mojím tretím rodičom. Kultúra dokončila alebo upevnila moje formovanie. Prispela k hlbokým prevratom, pokiaľ ide o môj vývoj, moje vnútorné premeny a zvraty. Kultúra mi otvorila myseľ a predovšetkým srdce. Najkrajšími cestami môjho života boli drahocenné minúty hry na violončele, ponorená do svojich emócií, Shakespeare tancujúci v opare pozorného publika, nekonečné maľby nepreniknuteľnej hĺbky v zákutiach stien či múzea. A čo dodať na margo úžasného sveta divadla, ktorý nemožno zredukovať len na kulisy a text, ale ktorý je tiež rozmanitým a komplexným svetom, od bábok cez umenie reči a pohybu tela až po improvizáciu. Divadlo má toľko disciplín a špecializácií ako medicína.
Samozrejme, už viac ako rok stojíme. Naša profesia nesmierne trpí. Trpí najmä morálne a následne ekonomicky v dôsledku nečinnosti umeleckých profesií, ktoré sú v hlbokej finančnej kríze. Umelecké profesie sú príliš málo známe, ale spektrum je široké. Autori, režiséri, herci, kostyméri, dramaturgovia, osvetľovači a zvukári, tvorcovia kulís, scénografi, maskéri, asistenti a všetky profesie týkajúce sa činností pred produkciou a po nej: vysielanie, komunikácia, propagácia, uvítanie divákov, rezervácia, a to som nevymenovala všetky.
A čo je ešte možno dôležitejšie, treba zohľadniť utrpenie publika, ľudí. Publikum pripútané dnes k Netflixu alebo ku knihám sa príliš rýchlo dá zlákať obrazom, týmto jednoduchým a ojedinelým aspektom kultúry. Z ponuky zostala len izolácia, kde nie je priestor pre spoločné zážitky a otvorenosť, chvíle smiechu, snívania, ďalekých ciest, v pohodlí červeného zamatového kresla.
A čo skutočnosť, že trpíme stratou učenia, pretože kultúra je našou najlepšou učiteľkou života!!!
Slovo „podstatný“ je teraz všadeprítomné a spájané s našimi profesiami v kultúre pod vplyvom tej „nepodstatnosti“, ktorou nás nespravodlivo označkovali naši lídri. Bez toho, aby som sa dnes nejako búrila, chovám v sebe bláznivú nádej – keďže každá nádej je bláznivá – tú neochvejnú nádej pre budúcnosť, že nadobro, áno, nadobro každý smrteľník bude odteraz v blízkej budúcnosti chápať kultúru najmä a predovšetkým ako „podstatnú“.
A tak v snahe nás pochovať, spôsobili náš rozmach. Rozosievame kultúru ako nikdy predtým... Budúcnosť nám to potvrdí, hlboko v to verím, som o tom pevne presvedčená. Po skončení tejto krízy nič, čo sa týka kultúry, nebude už nikdy podceňované.
Aurélie Vauthrin-Ledent
