24. február 2022 hlboko zasiahol do životov miliónov Ukrajincov. Dnes, keď vyslovíte slovo „víťazstvo“, človek si predstaví, že deň víťazstva bude rovnaký ako deň pred vojnou. Inak povedané, že bude rovnakým dňom mieru, akým bol 23. február 2022.
Nebude tomu tak, lebo pre nás sa ten 23. február už nikdy nezopakuje. Žiaden nový deň sa už nebude podobať na dni, ktoré sme zažili.
Videli sme hroby v Iziumskom lese v Charkovskej oblasti. Navštívili sme dediny medzi Iziumom a Slovianskom, ako je Kamianka alebo Dolyna, kde desiatka ľudí žije v ruinách svojich domovov bez vody a elektriny a ktoré pripomínajú zábery z postapokalyptického filmu. Pozerali sme do očí matke Volodymyra Vakulenka, autora detských kníh, ktorého zabili Rusi v jeho dedine Kapitolivka blízko Iziumu. Trvalo jej niekoľko mesiacov, kým našla jeho telo. Videli sme aj ruiny Sviatohirska a stŕhali sme sa pri zvuku výbuchov v oslobodenom Chersone, ktorý Rusi aj naďalej ostreľovali, keď sme sa nachádzali vo vnútri umeleckého múzea, ktorého zbierky okupanti ukradli.
Dá sa pri takýchto nezmazateľných obrazoch predstaviť si návrat do 23. februára? „Tu som utierala krv svojich detí“, povedala nám staršia žena ukazujúc na schody rodinného domu v dedine Bezruky v Charkovskej oblasti. Jej osemročnú vnučku a 38-ročnú dcéru tu zabila ruská strela v nešťastnom okamihu krásneho letného dňa roku 2022. Dievčatko čítalo knihu. V škole malo dobré známky.
Víťazstvo? Ak by nám 23. februára 2022 niekto ako vo filme ukázal všetko, čo nás čaká, určite by sme onemeli od úžasu, či znehybneli od hrôzy a pravdepodobne by sme neboli schopní konať. Avšak tento prvý rok vojny sme deň čo deň neustále znásobovali svoje úsilie. Úsilie občianske i vojenské, mužov a žien, detí i dospelých. Aj obyčajní ľudia preukázali svoju schopnosť vykonať neobyčajné veci. Niektorí sa dali zmobilizovať, hoci vôbec nemuseli.
Iní ďalej platili svoje dane a každý deň niečím prispievali na podporu armády. Ďalší venovali svoj voľný čas rôznym dobrovoľníckym činnostiam, či už to bolo viazanie maskovacích sietí alebo výroba sviečok do zákopov. Napriek prerušovaniu vyučovania sirénami leteckých poplachov a výpadkom elektriny deti ďalej chodili do škôl a študenti do univerzít.
Nikto nevie, čo nás čaká. Vieme len, že budeme ďalej napredovať k víťazstvu. Všetci spolu, každým dňom. Pretože vieme príliš dobre, čo nás čaká, ak by sme zostali nečinní. Iziumské hroby by boli aj v Kyjeve. Ľvov by bol zbombardovaný ako Cherson. Chmeľnická jadrová elektráreň by sa stala rovnakým cieľom útokov, ako tá Záporožská. Vieme to. Videli sme čo sa deje. Boli sme svedkami.
A keď zatvoríme oči, stále vidíme tváre tých, ktorí už nikdy nezažijú deň víťazstva. Iryna Cvila, naša priateľka z Brovarov, ktorá milovala ruže vo svojej záhrade, sa chopila zbrane 24. februára a o dva dni neskôr zahynula pri obrane Kyjeva. Mykola Račok, môj študent literatúry, ktorý obľuboval autá a dobrodružné romány, zomrel v júli 2022 v bojoch pri Pokrovsku. Roman Barvinok, huslista, ktorý na jar roku 2020 hral pred prezidentským palácom Vivaldiho skladby, zomrel na východnom fronte v auguste 2022. Podobný osud postihol mnoho ďalších. Desiatky tisícov ľudí.
Deň víťazstva príde, ale nebude sa podobať na 23. február 2022. Na dosiahnutie víťazstva sme však ochotní urobiť všetko.
Menej