Alexandra Borchardt
S trochou provokácie možno povedať, že žurnalistika a generatívna umelá inteligencia nejdú dokopy: žurnalistika sa opiera o fakty a generatívna umelá inteligencia kalkuluje pravdepodobnosť. Alebo chcete, aby reportéri vypĺňali prázdne miesta v príbehu niečím, čo sa zdá byť pravdepodobné? Pretože práve tak funguje generatívna umelá inteligencia. Napriek tomu však generatívna umelá inteligencia prináša rozsiahle možnosti na zlepšenie žurnalistiky. Môže sa využiť pri brainstormingu nápadov, otázok do rozhovorov a titulkov a zohráva úlohu aj v dátovej žurnalistike či pri rýchlej analýze dokumentov. Môže tiež pomôcť prekračovať hranice formátov a jazykov a premieňať texty na videá, podcasty a vizuálne materiály, prepisovať, prekladať, ilustrovať a sprístupňovať obsah vo formátoch chatu. Tieto aspekty by mohli pomôcť osloviť ľudí, ku ktorým sa žurnalistika predtým veľmi nedostala: úzko lokálne publikum, osoby, ktoré majú ťažkosti s čítaním a porozumením, alebo sú iným spôsobom znevýhodnené, a tiež tých, ktorých jednoducho kontakt s tradičnou žurnalistikou nezaujíma. Riaditeľ pre stratégiu a inovácie v holandskej verejnoprávnej televízii a rozhlase NPO Ezra Eeman uznáva prínos novej technológie: „Vďaka generatívnej umelej inteligencii dokážeme lepšie zabezpečiť verejnú službu. Zvyšuje interaktívnosť, prístupnosť aj tvorivosť. Umelá inteligencia nám umožňuje ponúknuť nášmu publiku viac obsahu.“
Hoci niektorí v odvetví sú z možností, ktoré sľubuje generatívna umelá inteligencia, jednoznačne nadšení, táto technológia predstavuje pre žurnalistiku značné riziká. Dve najväčšie sú všeobecná strata dôvery v informácie a hlbšie narušenie či dokonca zánik jej doterajších obchodných modelov. Často skloňované „halucinácie“, teda tendencia generatívnej umelej inteligencie vytvárať odpovede, ktoré vychádzajú z vymyslených faktov a zdrojov, sú v skutočnosti skôr charakteristickou črtou než ojedinelou chybou tejto technológie. Je tu však ešte väčší problém. Keďže generatívna umelá inteligencia umožňuje komukoľvek za pár minút vytvoriť akýkoľvek obsah vrátane vysoko falošného obsahu (deepfake), hrozí nebezpečenstvo, že ľudia už nebude veriť na internete ničomu. Na školeniach o mediálnej gramotnosti sa odporúča, aby sme boli voči obsahu nájdenému na internete skeptickí. Keď sa však fabulácia obsahu rozšíri, mohol by sa tento zdravý skepticizmus premeniť na úplnú nedôveru. Zatiaľ nie je jasné, či tradičné mediálne značky budú v tomto informačnom svete profitovať zo svojho postavenia spoľahlivých médií, alebo či sa v danom kontexte všetky médiá budú považovať za nedôveryhodné.
Rozmach generatívneho vyhľadávania prispieva k tejto katastrofe, pretože hrozí, že žurnalistika sa stane čoraz neviditeľnejšou. Zatiaľ čo v minulosti vyhľadávanie na Googli prinášalo súbor odkazov, pričom mnohé z nich viedli k dôveryhodným mediálnym značkám, teraz výstup vyhľadávania v čoraz väčšej miere vytvára generatívna umelá inteligencia. Môžete dostať najrýchlejšie odpovede v textovej podobe, nemusíte už hľadať ďalej. Nečudo, že vedúci pracovníci v médiách sú vydesení. Mnohí z nich sa vrhajú do zavádzania umelej inteligencie v záujme zvýšenia efektívnosti, čo rozhodne nemôže fungovať v čase, keď treba ešte viac investovať do kvalitnej žurnalistiky, aby mohlo publikum vidieť, aký je rozdiel medzi čisto len „obsahom“, a faktmi podloženou, presnou a spoľahlivou žurnalistikou.
Využívanie umelej inteligencie v médiách si vyžaduje etický prístup. Po prvé, mediálne organizácie potrebujú stratégiu pre umelú inteligenciu a musia sa sústrediť na to, ako môže táto technológia prispieť k zabezpečeniu verejnej služby. Zdroje treba zamerať a využiť na to, čo je potrebné, a to vždy s vedomím, že s umelou inteligenciou sa spájajú značné environmentálne a spoločenské náklady. Vždy musí byť možné povedať nie. Organizácie by tiež mali využívať svoju silu a vplyv pri nákupe produktov, lobovaní za reguláciu a zapájaní sa do diskusií o autorských právach a ochrane údajov. Ide tu o veľa. Každá spoločnosť musí pravidelne kontrolovať, či produkty, ktoré používa, nepodporujú predsudky a stereotypy, aby sa zamedzilo ďalším škodám. Okrem toho je nebezpečné čeliť osamote nástrahám tohto rýchlo sa meniaceho prostredia, kde sa každý deň objavuje množstvo nových produktov. Nato, aby sme mohli nájsť zodpovedné spôsoby, ako napredovať, treba rozvíjať a podporovať spoluprácu v rámci odvetvia, ako aj medzi ním a technologickými spoločnosťami.
Niet však pochýb o tom, že v dôsledku generatívnej umelej inteligencie sa mnohonásobne zvýši závislosť médií od veľkých technologických firiem. Čím viac technologických spoločností začlení nástroje umelej inteligencie do aplikácií, ktoré ľudia používajú v každodennom živote, tým menšiu kontrolu budú mať mediálne organizácie nad postupmi, procesmi a produktmi. Ich etické usmernenia budú potom len doplnkom k niečomu, o čom sa už dávno rozhodlo inde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti by mohla trochu prekvapujúce vyznieť táto hypotéza: Žurnalistika zajtrajška by mohla v mnohých ohľadoch vyzerať ako žurnalistika včerajška – a dúfajme, že bude ešte lepšia. Dnešná žurnalistika však sčasti zanikne. Úlohou žurnalistiky bude tak ako vždy prezentovať fakty, prekvapovať, rozprávať príbehy a brať mocných na zodpovednosť. Bude si budovať stabilné, lojálne a dôveryhodné vzťahy s publikom vďaka poskytovaniu usmernení, vedeniu rozhovorov a podporovaniu komunít. Vo svete umelej inteligencie bude vzácne to, čo hovoria, čo si myslia a čo cítia skutoční ľudia. Reportéri majú jedinečné schopnosti na to, aby to odhalili. Umelá inteligencia však môže žurnalistiku aj zlepšiť: pomôcť jej, aby slúžila jednotlivcom a skupinám podľa ich potrieb a životných situácií, aby bola inkluzívnejšia, viac zameraná lokálne a mohla získavať údaje spôsobmi, ktoré predtým neboli dostupné. Anne Lagercrantz, zástupkyňa generálnej riaditeľky švédskej verejnoprávnej televízie, na margo využívania umelej inteligencie uviedla: „Žurnalistika sa tým zmení od základov. Dúfajme, že naša úloha v spoločnosti nie. Musíme sa usilovať o to, aby sa zvýšila dôveryhodnosť mediálneho priemyslu. Mali by sme vytvárať bezpečné miesta pre informácie.“ Na záver môžeme s istotou povedať, že najväčšie riziká veku umelej inteligencie neohrozujú žurnalistiku ako takú, ale jej obchodné modely.
Tento text vychádza z voľne prístupnej správy Trusted Journalism in the Age of Generative AI, ktorú v roku 2024 uverejnila Európska vysielacia únia. Autori výskumu a textu: Dr. Alexandra Borchardt, Kati Bremme, Dr. Felix Simon a Olle Zachrison.
