Jedného dňa sa zobudíte a zistíte, že vo vašej krajine je vojna.
Svet sa rúca a vy sa stále snažíte svojich príbuzných v Rusku priviesť k rozumu, no zdá sa, že propaganda a strach ochromili ich schopnosť logicky myslieť. Uvedomujete si, že životy všetkých Ukrajincov, vrátane nás novinárov, sa zásadne zmenili, pretože sa teraz, aspoň do určitej miery, považujeme za vojakov.
Všetko sa to začalo pred ôsmymi rokmi, keď Rusko prvýkrát napadlo Ukrajinu. Krajina ako celok a zástupcovia tlače zažívali v rokoch 2014 – 2018 ťažké obdobie. Kremeľ využíval propagandu na ospravedlnenie svojich činov viacerými spôsobmi. Ukrajincov nazýval nacistami a Rusov presviedčal, že obyvatelia Donbasu a Krymu potrebujú ich ochranu.
Potom sa však situácia do istej miery stabilizovala. Po Euromajdane (2013 – 2014) získali novinári slobodu prejavu. Rozhovory sa dali dohodnúť oveľa jednoduchšie, politici sa prestali vyhýbať novinárom a médiá si ani nepomysleli, že nakrúcanie na nejakom mieste, napr. železničnej stanici, stanici metra alebo dokonca na moste by raz mohlo ohrozovať bezpečnosť štátu.
Ukrajinská spoločnosť však počítala s rozsiahlym ruským útokom minimálne od decembra 2021. Existovalo niekoľko náznakov, že sa niečo chystá: ruská rétorika a propaganda nasadila ostrejší tón, veľvyslanectvá boli z Kyjeva evakuované do Ľvova a cudzí štátni príslušníci boli dôrazne vyzývaní, aby využili akékoľvek prostriedky a odišli z Ukrajiny. Ukrajinský prezident a vláda odpovedali na otázky v spojitosti s možnou vojnou vyhýbavo, takže sme mohli iba tušiť, kedy dôjde k rozsiahlemu útoku.
Po Putinovom prejave 22. februára adresovanom Rusom, opakovaných varovaniach Joea Bidena smerom k Američanom a Ukrajincom a po prísune vojenskej podpory bolo jasné, že útok môže začať každým dňom. Keď k nemu 24. februára skutočne došlo, zavládlo veľké rozčarovanie. Keď sme po celej krajine počuli výbuchy a ľudia začali utekať z Kyjeva a iných miest a dedín, uvedomili sme si, že vojna je tragédiou, na ktorú človek nikdy nemôže byť úplne pripravený. V prvý deň sa novinári snažili všetko nasnímať v domnení, že vojna sa čoskoro skončí. Bol tu však aj nepríjemný pocit, že to bude beh na dlhú trať.
Ukrajinská tlač má skúsenosti so spravodajstvom o protiteroristických operáciách. Mnohí korešpondenti získali skúsenosti na fronte v Donbase. Koncom roka 2016 ministerstvo obrany zorganizovalo odbornú prípravu pre novinárov, ktorí chceli získať akreditáciu do vojnovej zóny, a poskytlo im informácie o našich vojenských silách a základné znalosti o taktickej medicíne. Reportéri museli dodržiavať prísne pravidlá, napríklad nosiť ochranné prostriedky, ako sú nepriestrelné vesty a prilby, a vedieť, čo treba robiť, ak sa dostanú pod paľbu. Svoje kroky museli koordinovať s tlačovými tajomníkmi ministerstva obrany a denne ich informovať o tom, kde boli na frontovej línii. Nesmeli prezradiť, kde sa nachádza naša armáda. Niektorí bojovníci žiadali, aby ich tváre alebo tetovania boli na videozázname rozmazané, aby ich nepriateľ nespoznal. Informácie o počte úmrtí v armáde sa mohli preberať iba zo spoľahlivých oficiálnych zdrojov. Pri rozhovoroch s miestnym obyvateľstvom sme boli opatrnejší, keďže mnoho ľudí v mestách a dedinách na frontovej línii malo príbuzných na okupovaných územiach a obávali sa odvetných akcií samozvaných republík (Luhanská ľudová republika a Donecká ľudová republika).
Od 24. februára 2022 sa tieto pravidlá stali pravidlami pre všetkých ukrajinských novinárov. Musíme chrániť najmä ľudí, ktorí sú ochotní s nami hovoriť o svojich skúsenostiach. Ľudia na oslobodených územiach často plačú alebo nám hovoria veci, o ktorých by pred vojnou nikdy nehovorili. Preto musíme vedieť, ako s nimi viesť opatrne rozhovory tak, aby sme na nich nevyvíjali ešte väčší tlak.
Musíme si rozmyslieť nielen dvakrát, no aj tri-, štyri-, ba dokonca i desaťkrát, kým sa rozhodneme niečo ukázať bez toho, aby sme sa stali paranoidnými alebo sa nechytili do pasce autocenzúry. Musíme pamätať na to, že na získanie slobody prejavu bolo na Ukrajine potrebných niekoľko revolúcií, a preto nesmieme nikdy dovoliť, aby nám túto slobodu znovu vzali.
Sloboda prejavu sa však musí vždy spájať s veľkou mierou zodpovednosti. Dovoľte mi uviesť príklad. V prvých dňoch, keď Rusko bez prestávky bombardovalo Ukrajinu, pociťovali sme silné nutkanie ukázať tragédiu a bolesť ľudí bez filtrov – vysielali sme to takmer v reálnom čase s tradičnými priamymi prenosmi podľa očakávaní nášho publika Boli sme však nepríjemne prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že nepriateľ by mohol použiť naše zábery na úpravu bojovej línie. Dnes už čakáme aj niekoľko hodín, kým odošleme príspevok o nejakej lokalite. Medzi ďalšie obmedzenia patrí zákaz filmovania presunu vojenskej techniky a vojakov na kontrolných stanovištiach.
Témy, o ktorých informujeme, sa úplne zmenili. Vojna a jej dôsledky sú predmetom každého jedného príbehu. Informujeme o evakuácii, ničení a dočasných prístreškoch, ktoré sa stavajú na mieste luxusnejších a bežných domov, ktoré Rusi zničili. Hovoríme s bojovníkmi, hrdinami, ktorí podporili našu armádu, a s ich susedmi, a to aj napriek okupácii. Pomáhame dobrovoľníkom získavať peniaze pre naše ozbrojené sily a taktickú medicínu. Sme experti na odmínovanie, no väčšinou si nevieme spomenúť, aký je deň v týždni alebo mesiaci. Sme bežcami na dlhú trať.
Naša práca sa stala zdrojom neustáleho stresu, testom našej fyzickej a duševnej sily. Naše televízne stanice (ICTV a STB) si v bunkri zriadili štúdio, ktoré vysiela nepretržite šesť hodín. Tieto vstupy sa vysielajú v rámci televíznej stanice TV United News Marathon, ktorú zriadilo ministerstvo kultúry a informácií. Združuje šesť komerčných a verejnoprávnych televíznych kanálov s cieľom poskytovať 24-hodinové vojnové spravodajstvo.
Ukrajina sa snaží bojovať proti falošným správam už najmenej osem rokov. My novinári ľahko odhalíme ruské príspevky, keďže po toľkých rokoch sme profesionáli v rozpoznávaní ruskej propagandy. Väčšinu správ overujeme na základe dôveryhodných zdrojov, pričom úradníci zodpovední za danú oblasť pochádzajú najmä z ukrajinskej občianskej spoločnosti. Hovoríme aj s odborníkmi z mnohých sektorov ukrajinskej spoločnosti. Novinové správy porovnávame s oficiálnymi webovými stránkami, stránkami sociálnych médií a samozrejme ich dávame overiť ľuďom, o ktorých informujeme.
Ruské a proruské kanály v našej krajine nevysielajú. Ich webové stránky sú prístupné len prostredníctvom pripojenia VPN (okrem oficiálnych stránok). Naďalej môžeme sledovať kanály ruského Telegramu. Sú ľahko dostupné a samozrejme do určitej miery ovplyvňujú ukrajinské obyvateľstvo, no naša vláda a Rada národnej bezpečnosti a obrany robia veľa pre to, aby divákom a čitateľom poskytovali pravdivé informácie.
United Marathon vysiela najmenej na 10 kanáloch a na smartfónoch je prístupný cez aplikáciu DIYA. Štátne orgány posielajú varovania prostredníctvom rôznych kanálov a sociálnych médií, i keď na okupovaných územiach je to problematické, keďže sú odrezané od nášho internetového a mobilného pripojenia.
Všetky štáty bývalého Sovietskeho zväzu majú ešte jeden spoločný problém. Ľudia nedôverujú televíznemu spravodajstvu. Pamätajú si, ako bola tlač v časoch Sovietskeho zväzu cenzurovaná a často majú pocit, že je manipulovaná. Z určitého pohľadu je to dobrá vec, pretože ich to núti hľadať a porovnávať informácie z rôznych zdrojov, aby si vytvorili vlastný názor. Uvedomujeme si, že naši susedia, občania Ruska a Bieloruska, príliš dôverujú oficiálnym informáciám a stratili schopnosť kriticky myslieť. Demokracia a sloboda prejavu sú preto silné stránky ukrajinských divákov, čitateľov a novinárov.
Olha Čajko, ukrajinská novinárka spravodajského programu „Fakty“, ICTV, SLM News
Menej