EHSV info: Ste oceňovanou novinárkou a filmárkou, ktorá sa často zaoberá zložitými otázkami, ako sú vojny a ľudia. Tentoraz je témou Vášho filmu voda. Prečo?
Ewa Ewart: Film Until the Last Drop (Do poslednej kvapky) rozpráva príbeh inej vojny – najhlúpejšej zo všetkých. Je to príbeh o tom, ako človek v mene pokroku vyhlásil vojnu vode, zdroju života. V širšom zmysle slova je to vojna proti prírode. Človek sa už dávno rozhodol, že život na Zemi by mal prebiehať podľa jeho podmienok a že prírodné prostredie má slúžiť len jemu a jeho záujmom. Toto presvedčenie viedlo k poľutovaniahodnému stavu našej planéty.
S akými problémami ste sa počas natáčania filmu stretli?
O nakrúcaní dokumentárnych filmov som sa veľa naučila v televíznej stanici BBC v Londýne. 90. roky 20. storočia boli zlatej érou dokumentárnych filmov. Boli na to peniaze a my sme cestovali po svete a točili filmy na rôzne fascinujúce a dôležité témy. Teraz som na voľnej nohe a mám slobodu, ktorú samostatná zárobková činnosť ponúka. Zháňanie finančných prostriedkov na projekty však môže byť niekedy úmorné a časovo náročné. To je teraz pre mňa asi najväčšia výzva: získať peniaze na film. V porovnaní s tým je zvyšok prechádzka ružovou záhradou! Keď zabezpečím rozpočet, všetko ostatné vnímam ako sľubnú a vzrušujúcu skúsenosť. Nakrúcanie dokumentárneho filmu môže byť nepredvídateľné, takže mám vždy pripravený plán B. Hlavne si vždy hovorím, že urobím skvelý film. Najväčším problémom, s ktorým sme počas nakrúcania filmu Until the Last Drop zápasili, bolo počasie. Takmer 100 % nakrúcania prebiehalo vonku a vo veľmi krátkom čase sme navštívili šesť krajín. Takže akékoľvek rozmary počasia nás mohli stáť peniaze a mohli vážne narušiť plán nakrúcania. Ale mali sme šťastie.
Akú úlohu môže podľa Vás zohrávať filmový priemysel pri zvyšovaní povedomia o problémoch spojených s vodou a propagovaní opatrení v tejto súvislosti?
Dokumentárne filmy môžu zohrávať veľmi dôležitú úlohu pri vzdelávaní a šírení osvety. Ako novinárka som začala v televíznych správach, ale zistila som, že ma omnoho viac baví dlhší spravodajský formát. Dokumentárne filmy mám rada z mnohých dôvodov, ale jeden prevyšuje ostatné: dokument ponúka dosť priestoru na to, aby ste mohli porozprávať, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Máte čas aj priestor na to, aby ste zložité udalosti a dôležité otázky vsadili do podrobného kontextu, a širšie publikum ich tak mohlo ľahšie pochopiť. Keď som na tomto filme začala pracovať, uvedomila som si, že problematikou vody sa zaoberalo pomerne málo filmárov. Na jednej strane ma to upokojilo, a na druhej strane tým vznikla pre mňa zaujímavá výzva prísť s niečím novým a neprebádaným. Dobre urobené filmy o dôležitých otázkach môžu nielen vzdelávať, ale aj vyburcovať ľudí, aby konali. Náš film sa už premietal veľakrát a po jeho vzhliadnutí za nami prichádzajú ľudia, ktorí sa pýtajú, čo môžu urobiť. To je tá najväčšia odmena.
Čo Vás viedlo k tomu, že ste sa zamerali práve na vodu?
V roku 2017 som pracovala na filme o tom, ako ropný priemysel ničí dažďové pralesy. Natáčali sme v ekvádorskej časti amazonského dažďového pralesa, kde ma náčelník miestneho kmeňa vzal k rieke. Keď rukou v bielej latexovej rukavici prešiel po hladine, rukavica ostala celá čierna. Pokrývala ju hrubá olejovitá vrstva. Bol to pre mňa šok. Myslím, že toto stretnutie zasialo prvé semienko myšlienky natočiť dokument o vode.
Prečo reflexia o vode nie je súčasťou verejnej diskusie?
Jeden z dôvodov je veľmi jednoduchý. Voda je stále široko dostupná a považujeme ju za samozrejmosť. Áno, voda pokrýva väčšinu povrchu našej planéty, ale rieky, ktoré sú hlavným zdrojom čistej sladkej vody, predstavujú menej ako jedno percento všetkých jej zdrojov. O tom, že milióny ľudí trpia nedostatkom vody, sa informuje hlavne lokálne. Akosi máme tendenciu si myslieť, že problémy s vodou postihujú len vzdialené krajiny a nás sa netýkajú. Dúfam, že náš film prinesie šokujúce uvedomenie si, že takéto presvedčenie je úplne mylné. Ďalším dôvodom je, že silné lobistické skupiny, ktoré sú za znečistením vody a bezohľadným využívaním vodných zdrojov, do veľkej miery ovplyvňujú politické rozhodnutia.
Našťastie, sú aj nejaké pozitívne signály, ktoré naznačujú, že si začíname uvedomovať, že musíme zmeniť svoj spôsob hospodárenia s vodnými zdrojmi. V marci sa uskutočnila konferencia OSN o vode, ktorá bola prvou za generáciu. Jasne sa tým uznalo, že v riešení problémov a plnení cieľov v súvislosti s vodou naďalej alarmujúco zaostávame, a tak ohrozujeme svoju vlastnú existenciu. Každý rok oslavujeme Svetový deň vody, aby sme si pripomenuli, že krízu spojenú s nedostatkom vody môžeme vyriešiť len spoločne. A keďže vodu potrebujú všetci ľudia, každý musí priložiť ruku k dielu. Dúfajme, že takýchto iniciatív bude viac.
Čo je podľa Vás to najdôležitejšie, čo by ľudia o kríze spojenej s nedostatkom vody mali vedieť?
Vody je skutočne nedostatok, je to reálna kríza, ktorá sa prehlbuje. Mali by sme si všetci uvedomiť, že už neostáva veľa času. Ak radikálne nezmeníme spôsob, akým hospodárime s vodou, hrozí nám tvrdé prebudenie. To je jedno z posolstiev nášho filmu. Dúfam, že zasiahne tých, ktorí majú možnosť zastaviť túto krízu, kým nebude príliš neskoro. Jedna z osôb, ktoré sa vo filme objavili, si kladie otázku: „Počká naša planéta, kým sa zobudíme?“
Aké posolstvo adresujete Európskej únii a členským štátom? A čo občania, najmä mladšia generácia?
To je veľmi široká otázka. V prvom rade by som chcela, aby si čo najviac ľudí v EÚ a členských štátoch pozrelo tento film. Nehovorím to preto, že je môj. Vždy, keď máme verejné premietanie, vidím, aký má dosah. Chcem veriť, že tento film podnieti rozhodujúcich činiteľov, aby pomohli všetkým tým aktivistom, ktorí bojujú za čisté a zdravé rieky. Je hanbou, že dovolíme, aby mala Európa najroztrieštenejší riečny systém. Je hanba, že Talianskom, krajinou, ktorá tak hojne prispela k európskej civilizácii, preteká najviac znečistená rieka na našom kontinente. Rieka Sarno, na ktorú sa kedysi hľadelo ako na božstvo, je zároveň treťou najznečistenejšou riekou na svete. Naša honba za pokrokom a rozvojom premenila toto božstvo na zapáchajúcu mŕtvolu.
Je ešte nejaká nádej?
Určite a v našom filme sa o nádeji hovorí. Niektorí ľudia si začínajú uvedomovať, že na to, aby sme zmenili svoj spôsob hospodárenia s vodou, nám už nezostáva veľa času. Ide o aktivistov, ktorí robia všetko, čo je v ich silách, aby zmiernili škody, ktoré človek už na vodných zdrojoch napáchal. Vkladám nádej práve do nich, pretože poznajú závažnosť týchto problémov z vlastnej skúsenosti. Žijú s riekami, rieky sú ich živobytím a rozhodnutia, ktoré politici prijímajú, ich zasiahnu ako prvých. Rozhodujúci činitelia by sa od nich mali učiť. Chceme, aby sa náš dokument stal nástrojom na šírenie osvety o vode. Spoluautor filmu Piotr Nieznański, ktorý film prezentuje, prišiel s myšlienkou vytvoriť program nazvaný „CodeForBlue“ určený učiteľom a mladým ľuďom. O tom, ako hospodáriť s vodnými zdrojmi, bude čoskoro rozhodovať dnešná mládež. Súčasný vzdelávací systém im o kríze v oblasti vody nepovie všetko. Chceme túto medzeru vyplniť. Začali sme pracovať na tom, aby sme mohli program spustiť v Poľsku.
Čo by sme mali urobiť, aby sme našu planétu zachránili?
Musíme každý vyjsť zo svojej bubliny a spojiť svoje sily, aby sme ochránili náš najcennejší zdroj – životodarnú a čistú pitnú vodu – a aby sme s ňou rozumne hospodárili. Jeden politik z obce Minganie v provincii Quebec, ktorý podporil miestne úsilie na ochranu rieky a objavil sa aj v našom filme, povedal, že „ľudia chcú zbohatnúť, lebo si myslia, že ich to urobí šťastnými. Hospodárstvo v západných spoločnostiach je založené na takomto spôsobe myslenia. Ak dnes neprehodnotíme svoje chápanie rozvoja, tak nás to vzhľadom na zmeny, ktoré vidíme v našom regióne a všade inde vo svete, privedie do záhuby“.
Ewa Ewart je novinárka a oceňovaná filmová režisérka, ktorej dokumenty sú prelomové a majú veľký dosah. Narodila sa a vyrastala v Poľsku, ale väčšinu svojej profesionálnej kariéry pracovala v televíznej stanici BBC v Londýne. S filmovým štábom precestovala mnoho krajín, produkovala a režírovala množstvo programov a dokumentov, od investigatívnych cez politické až po sociálne orientované. Jej filmy odhalili nové informácie o otázkach, ako sú korupcia v Rusku za Borisa Jeľcina, tajné väzenské tábory v Severnej Kórei, občianska vojna v Kolumbii alebo tajný a nezákonný program CIA pre mimoriadne vydávanie osôb podozrivých z terorizmu. Vo svojich dokumentoch prerozprávala niekoľko udalostí, ktoré otriasli svetom. Jednou z nich je aj tragédia v Beslane. Nakrútila o nej film pri príležitosti prvého výročia teroristického útoku, pri ktorom zahynulo vyše 170 detí. V druhom filme na túto tému sa zamerala na traumu, ktorú ešte aj po piatich rokoch od týchto zverstiev stále prežíva mnoho zachránených detí.
