Sedím vo svojom vidieckom dome pri mori. Napriek svojej izolovanosti na vidieku mám dobré pripojenie na internet. Som šťastný, že sa môžem každé ráno prechádzať po pobreží a hľadieť na more s vedomím, že najbližšou pevninou za Atlantikom je New York, vzdialený odtiaľto takmer 5 000 kilometrov. Uvedomujem si, že moja pohodlná situácia je veľkou výsadou.

Studený ranný vzduch môžem zázračne zmeniť na teplé objatie. Všetko je relatívne. Chvíľu si zaplávam v drsných slaných vlnách Atlantiku a keď vybehnem z mora, zdá sa mi, že piesok a kamene pod mojimi nohami sú horúce. Pokiaľ ide o protiklady, ťažko sa vysvetľuje rozdiel medzi horúčavou a mrazom.

Celý týždeň sa zamýšľam nad tým, prečo nemám viac voľného času. Odrazu nemám bežný pracovný čas, ani ho netrávim cestovaním a dochádzaním do práce. Uvedomujem si, že tento čas som vyplnil pomalším tempom. Všímam si, že viacerí ľudia, s ktorými sa zhováram online, si uvedomujú mimoriadne napätú situáciu a následky spôsobené vírusom, no zároveň oceňujú vlastnú situáciu.

Aj v klasickom príbehu od Saint-Exupéryho nám malý princ pripomína, že dospelí nedokážu pochopiť, čo je v živote dôležité. Snáď toto obmedzenie pohybu, táto prestávka v našich inak rušných životoch, nám dala všetkým šancu, aby sme prehodnotili, čo je dôležité, a čo nie. Z každej krízy vyplýva ponaučenie a príležitosť na obnovu.

Zvykám si na svoju dennú rutinu a myslím na udržateľný rozvoj, na obehové hospodárstvo a na ekologickú obnovu. Nádejám sa, že naše kolektívne vnímanie sa zmenilo. Už vieme, ktoré povolania sú dôležité a ktorí pracovníci sú kľúčoví. Je zaujímavé všímať si, ako si ich vážime, ako aj dôvody, prečo sme si ich predtým nevážili. Je povznášajúce vidieť, že ako jednotlivci dokážeme spolupracovať a v záujme väčšieho dobra sa správať podľa kolektívnych zásad. Konáme spoločne na vlastné náklady, aby sme chránili životy ostatných zraniteľných skupín.

Vidíme aj smutné následky toho, keď sa dôkazy neberú na vedomie a opatrenia sa odkladajú.

Chodím spať skoro a spím dobre.