Klimatickí utečenci predstavujú viac ako polovicu všetkých migrantov, ale poskytuje sa im len malá ochrana

Každoročne sa presídli trikrát viac ľudí z dôvodu prírodných katastrof než v dôsledku ozbrojených konfliktov alebo iných foriem násilia, a veľký podiel na súčasnej medzinárodnej migrácii predstavuje pôvodne vnútorné presídľovanie v dôsledku počasia.

Napriek tomu je právna ochrana ľudí, ktorí opustili svoje domovy a krajiny z dôvodov súvisiacich so životným prostredím stále slabá, pričom neexistuje žiadna právna definícia, ktorá by opisovala ich postavenie, ani žiadny osobitný medzinárodný orgán, ktorý by monitoroval ochranu ich práv. Tieto obavy boli prednesené na marcovom vypočutí v Európskom hospodárskom a sociálnom výbore, ktoré sa konalo online v dôsledku opatrení proti koronavírusu (COVID-19).

Rečníci na vypočutí uviedli, že na environmentálne presídlenie sa musí nazerať z hľadiska ľudských práv a že by mal existovať prístup založený na právach, ktorý si vyžaduje komplexný právny rámec. V súčasnosti existuje len niekoľko neprepojených právnych mechanizmov, ktoré sa môžu na tento účel použiť.

V súčasnom politickom diskurze o migrácii sú migranti a utečenci často využívaní ako „rekvizity na upozornenie na nebezpečenstvo zmeny klímy“, čo vedie k xenofóbnym argumentom naznačujúcim, že ak neznížite svoje emisie CO2, skončíte s miliónmi migrantov a utečencov pred dverami.

Ďalším problémom je fakt, že štáty konajú iba v prípade katastrofy a ak je to možné, nepokúšajú sa zabrániť presídľovaniu.

Najdôležitejšie je však zmierniť zmenu klímy, predovšetkým obmedzením otepľovania na 1,5 °C, čo je rozhodujúce, ale tiež výrazným znížením emisií CO2. V opačnom prípade to nevyhnutne povedie nielen k väčšej migrácii, ale aj k nárastu fenoménu „nútenej imobility“ – zúfalej situácii tých, ktorí sú príliš chudobní na to, aby opustili svoje domovy. (ll)